Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!

Co si takhle dát jeden vskutku luxusní rozhovor na téma německý boxer? Pak si rozhodně nesmíte nechat ujít toto povídání s jedním z nejvýznamnějších slovenských chovatelů, který však má v kynologii opravdu široký záběr... Příjemné čtení přejeme!


Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!
Katka Houšková 21.2.2021 5802x Rozhovory o plemeni

Dlouholetý chovatel boxerů, majitel chovatelské stanice Fender Edda, autor článku o historii tohoto plemene, prezident Únie kynologických klubov a zároveň i prezident Slovenského boxer klubu – to je pan Jozef Šuster. Pokud bychom ho měli představit jedním slovem, bude to asi „profesionál". Profesionál v kynologii, v chovu boxerů, kterému se věnuje téměř celý život a kterému také celý svůj život zasvětil. Pokud je někdo, kdo ví o chovu boxerů všechno, troufám si tvrdit, že je to právě on!

Pane Šustere, hodně kynologů tvrdí, že s pejskařinou začali už jako děti. Je to proto, že v dětském či pubertálním věku měli doma nějakého psa. U vás mají boxeři a chov jako takový ale daleko hlubší základy, nebyl to jen nějaký „domácí pes“, který vás přivedl k tomuto plemeni a k chovatelské činnosti. Jaké tedy byly vaše kynologické začátky?

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!

Aj keď si svoje spomienky na detstvo neviem predstaviť bez psov, jednalo sa o štvornohých priateľov, ktorí síce nejaké plemeno pripomínali, napríklad labradora, jazvečíka, ale boli to psy bez preukazu pôvodu. O čistokrvnom chove a plemenách psov som začal premýšľať  paradoxne u kríženca nemeckého ovčiaka a slovenského čuvača, ku ktorému sme sa dostali, keď otcov príbuzný nám daroval šteniatko z tohto neplánovaného spojenia. Často som bol pozerať čistokrvných rodičov nášho psa a pozoroval, že po ktorom aký znak ten náš zdedil. Ak by to náhodou niekoho zaujímalo, tak všetky šteniatka mali trocha svetlejšiu, ale čiernopálenú farbu nemeckého ovčiaka, avšak v type ten náš pripomínal skôr slovenského čuvača s nestojacimi ušami. Je mi ľúto, že sa z neho nezachovala žiadna fotografia.

Popri úlohách som si zostavoval genotypy existujúcich, vznikajúcich i plánovaných plemien králikov!

K čistokrvným psom som sa dostal prostredníctvom chovu malých zvierat. Vo Veľkej Ide je a aj v minulosti bola, až na malé časové úseky, veľmi aktívna základná organizácia zväzu chovateľov (vtedajšie SZD). Na druhej strane republiky v Holíči pôsobil babky brat pán Imrich Vanek, ktorý vyšľachtil prvé dve národné plemená králikov. Bol to človek, ktorý veľmi jednoducho vedel vysvetliť základy mendelizmu a kým ostatní dvanásť roční sa naháňali po miestnom parku, ja som sa staral o králikov, holubov a ďalšie  druhy zvierat a po večeroch, popri úlohách som si zostavoval genotypy existujúcich, vznikajúcich i plánovaných plemien králikov. Predstava boxera ako psa, ktorý má byť mojím spoločníkom a priateľom vo mne prežívala od útleho detstva. Vo veku asi štyroch rokov sa ku mne dostala pohľadnica s perokresbami viacerých, najznámejších  plemien psov. Do oka aj srdca mi padol už vtedy boxer. Je až neuveriteľné, že do dnes vidím jasne toho psa pred sebou a to napriek tomu, že pohľadnica nebola moja a nikdy viac som ju už nevidel. Čo je zaujímavé, bol to biely, veľmi elegantný pes so zlatými znakmi – neštandardný jedinec. Na toho skutočného boxera som si musel niekoľko rokov od tohoto zážitku počkať.

Když se řekne Fender Edda, asi každý trochu zapálený boxerkář si vybaví vaše jméno. Prozradíte, kolik štěňat z vaší chovatelské stanice již vzešlo?

Pravdupovediac nikdy som to nespočítal, ale dalo by sa tak urobiť, pretože si vediem ku každému vrhu dosť  podrobné záznamy. Nie je tajomstvom, že v tejto dobe sme pri menách šteniatok už siedmy krát pri konci abecedy. Je treba ale objektívne povedať, že je to tak aj vďaka tomu, že viacero vrhov sa narodilo u majiteľov sučiek pochádzajúcich z nášho chovu, ktorí nemali chovateľské ambície. A aj vďaka tomu, že v posledných rokoch aj  dcéra  Dominika a jej manžel Majo sa rozhodli pokračovať v tradícii našej chovateľskej stanice. Vniesli do nej „novú krv“ nielen využitím nových zahraničných plemenníkov, ale aj myšlienkami pri riadení chovu, či odchove šteniat.

Které jedince z vašich odchovů řadíte mezi vaše nejúspěšnější a kteří byli největším přínosem do chovu?

Veľmi dobrá, ale veľmi ťažká otázka zároveň! Potomkovia z materských línií  po prvých dvoch odchovoch sučke ARRA Edda a BEATRICE Edda sú súčasťou nielen nášho chovu, ale stali sa zakladateľkami viacerých chovateľských staníc, alebo samostatných línií v rámci existujúcich. Takže rozhodne tieto dve sučky si zaslúžia našu pozornosť. Mali veľký prínos pre chov. Počas 36 rokov chovu sa narodilo veľmi veľa kvalitných jedincov a s odstupom času mi je veľmi ľúto, že mnohým z nich sa nedostalo chovného využitia a to z rôznych dôvodov. Najčastejším bol nie veľký záujem majiteľov, ktorí si neboli vedomí, že majú doma naše „rodinné striebro“, alebo z nejakých dôvodov nezaujali vtedajších chovateľov. Ako príklad by som chcel uviesť psa, ktorý síce nebol  absolútna svetová špička, ale o titul národného šampióna by sa popasoval kedykoľvek, avšak jeho starí otcovia boli z matkynej strany TECK del Colle Dell´Infinito a z otcovej XANTHOS von Bereler Ries. Takých rodokmeňov bolo ako šafránu aj v takých vtedajších veľmociach chovu boxera, akými boli v tom čase Nemecko, Taliansko či  Španielsko. Žiaľ  do chovu nezasiahol. Tešme sa však z tých, kde boli majiteľmi ľudia s nadšením pre kynológiu a mali šťastie na kvalitných jedincov.  Veľmi sa ospravedlňujem, že tu neuvediem mená všetkých úspešných jedincov. Určite by som na nejakých zabudol a zoznam by bol aj tak veľmi dlhý a bez komentárov by nemal výpovednú hodnotu. Je to skôr na samostatný blog o každom jedincovi, na ktorého písanie sa už dlhšie chystám. Ak  to nie je proti pravidlám, tak väčšinu z výnomočných psov nájdu prípadní zaujemcovia na našej webovej stránke (www.boxer.sk) v sekcii odchovy.

A četli jste také článek o historii chovu boxerů z pera Jozefa Šustera? Pokud vám unikl, nebo byste si ho chtěli znovu připomenout, máte možnost pod tímto odkazem
Historie chovu boxerů je opravdu bohatá!
Historie chovu boxerů je opravdu bohatá!

Také patříte mezi čtenáře, které zajímá i historie chovu námi představovaného plemene? ...

Historie chovu

Aby se člověk mohl plnohodnotně věnovat chovu na určité úrovni, musí mít pro to cit, znalosti a také zkušenosti. Jaká je vaše odbornost?

V živote sa mi niektoré ciele, ale aj sny splnili, ale niektoré nie. Ako chlapec som túžil po tom, že budem zvieratá liečiť a chcel som sa stať veterinárnym lekárom. Pri výbere strednej školy boli v tých časoch len dve možnosti, ako následne študovať na univerzite veterinárneho lekárstva. Jedna bola stredná veterinárná škola a druhá gymnázium. Ťažko sa to dnes niekomu opisuje, ale bol veľký problém dostať sa na strednú školu so zameraním  na veterinu. Záujem bol veľmi veľký, žiakov brali niekoľko násobne menej. Bez známostí sa tam dostať nedalo. S pokorou musím povedať, že keď som videl, že na gymnázia sa hlásia spolužiačky, ktoré vynikali v matematike, chémii, fyzike, tak som si jednoducho na gymnázium netrúfol. Dnes s odstupom času, však to, že nie som veternárnym lekárom, beriem tiež ako riadenie „z hora“. Rozhodne by som ako praktický veterinárny lekár nemal čas na kynológiu.

Výkon funkcie zootechnika považujem s odstupom času ako ďalšiu veľkú školu, ktorá  bola výbornou prípravou pre úspešný chov psov!

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!

Ale aby som sa nevyhýbal otázke, tak v krátkosti odpoviem. Absolvoval som strednú poľnohospodársku školu, avšak v odbore mechanizátor, čiže vlastne strojársvo poľnohospodárstva. Mali sme aj predmety venujúce sa chovu zvierat a najmä keď sme mali výuku o malých zvieratách, tak sa prednášajúci mal na pozore, aby neurobil nejakú chybu. I keď som nakoniec túto školu úspešne absolvoval, nepôsobil som po jej skončení ako mechanizátor, ale ako zootechnik. To, že nás škola pripravila veľmi dobre v celej oblasti poľnohospodárstva, potvrdzuje skutočnosť, že o niečo starší spolužiak bol v tom čase v tom istom podniku agronómom. Výkon funkcie zootechnika považujem s odstupom času ako ďalšiu veľkú školu, ktorá  bola výbornou prípravou pre úspešný chov psov. To, na čo sa pri  chove psov dosť zabúda, je pri iných zvieratách, najmä hospodárskych, veľmi dôležité. Myslím tým na schopnosť sučky prirodzene zabreznúť, psa nakryť, naturálny pôrod, početnosť vrhov, mliečnosť a eliminovanie letálnych (smrtiacich) faktorov embryonálneho vývoja zostavením správnych chovných spojení... Okrem toho som prichádzal do styku s ošetrovateľmi, plemenármi a praktickými veterinárnými lekármi. Od každého sa dalo veľa naučiť.

Po rokoch som však na UVL do Košíc predsa len dostal. Nie ako študent, ale ako externý  prednášajúci študentom v odbore kynológie. Je to vždy zvláštny pocit, postaviť sa mne človeku bez akademckých titulov, pred katedru na univerzite.

Ve slovenském boxer  klubu působíte už opravdu dlouho. Zastával jste funkce sekretáře, poradce chovu a nyní, již více než deset let, působíte jako prezident klubu. Klubu, který funguje na principu volného chovu. Vysvětlil byste, prosím, našim čtenářům, co to znamená „volný chov“?

Ak dovolíte, trocha by som poopravil slovné spojenie "voľný chov" a nahradil ho tým, ktoré máme, ktoré je uvedené v chovateľskom poriadku SBK, čiže chov s osobnou zodpovednosťou. Dáva to zrazu úplne iný pohľad, však? 

Asociovaní členovia a prípadní nečlenovia, ktorí by chceli chovať, musia absolvovať testy chovateľského minima!

Někomu by se mohlo zdát, že tento způsob chovu může představovat značné riziko, pokud se mu věnují amatéři, kterými bezesporu značná část chovatelů je. Každý přece nějak musí začít. Jak to chodí u vás? Co považujete za výhody a za nevýhody tohoto systému?

FCI poveruje správou plemien v rámci krajiny členskú organizáciu a stanovuje len základné pravidlá.  Na Slovensku Slovenská kynologická jednota poveruje správou plemien svoje tri členské organizácie a poverenie správou plemena boxer získal Slovenský boxer klub od Únie kynologických klubov, podobne ako ďalšie chovateľské kluby. Kým Slovenský boxer klub určil pre svojich riadnych členov len rámcové pravidlá a dohliada na dodržiavanie platných dokumentov FCI, SKJ a ÚKK, tak asociovaní členovia a prípadní nečlenovia, ktorí by chceli chovať,  musia absolvovať testy chovateľského minima. K tejto myšlienke nás nasmeroval náš dlhoročný člen MUDr. Milan Kurák, ktorý ako príklad uviedol, že čo všetko musí absolvovať v rámci vzdelávania záujemca o výkon poslania  lekára, ale  chovateľom sa môže stať ktokoľvek, kto si zadováži chovnú sučku, ktorú  nemusel dokonca pred jej uchovnením  vlastniť a ani nič pre jej uchovnenie urobiť.

V otázke sa objavila veta, že je veľké riziko, ak sa voľnému chovu venujú amatéri. Ak by sme však chceli ísť do detailov, tak koľko klubov riadia skutoční profesionáli? Koľkí z nás, ktorí tvoríme chovateľské poriadky, máme akademické tituly z plemenárstva a zootechniky? Podľa môjho názoru je pre chov oveľa horšie, ak klub riadia ľudia, ktorí majú za sebou pár ročnú kynologickú minulosť, odchované jeden – dva vrhy a títo rozhodujú o smerovaní klubu. Tiež je nešťastím, ak o chovateľských záležitostiach rozhodujú členovia klubu, ktorí sú vlastníkmi psov, a nie chovatelia. Vyššie uvedeným sa nechcem nikoho konkrétneho dotknúť, len kým v prípade pochybenia individuálneho chovu sa nenarodí  kvalitný vrh, tak v prípade nevhodne nastavených chovateľských podmienok sa ich nenarodí niekoľko desiatok a hrozí úpadok plemena. 

Pri vyspelosti chovateľov prináša chov s osobnou zodpovednosťou väčšiu genetickú variabilitu populácie a využívanie väčšieho počtu chovných jedincov. Majú šancu sa narodiť jedince, ktoré by v prípade prísnejších podmienok nikdy neuzreli svetlo sveta, z dôvodu neochoty ich majiteľov. V chove boxerov, aj keď netvrdím, že by tomu tak bolo u všetkých plemien, tak pozorujeme fenomén, že aj keď chovatelia nemusia, tak svoju pozornosť venujú povahe, robia zdravotné vyšetrenia a dokonca už aj genetické testy. Asi sa nám potvrdzuje veta, ktorú som nedávno čítal v inej súvislosti: že nepotrebujeme „vodcov“, ale príklady, a zdá sa, že u boxerkárov to platí. Výsledkom je minuloročné prvé miesto v počte zapisovaných  šteniat plemien II. skupiny FCI na Slovensku a zároveň boli šteňatá boxerov druhým  najviac zapisovaným v Plemennej knihe ÚKK.

Ak by sme chceli hovoriť o úskaliach tohto spôsobu chovu, tak by sme mohli možno chvíľu polemizovať o tom, že sa do chovu dostanú aj jedince, ktoré by sme možno nemohli považovať za zlepšovateľov chovu. Ak však ich potomkovia do chovu zasiahnu, tak sa podieľajú na väčšej genetickej variabilite.

Pokud byste se podíval na chov boxerů z celosvětového hlediska, jak si stojí český a slovenský boxer v porovnání se zahraničím?

Český chov môžem hodnotiť len z pohľadu nezainteresovaného pozorovateľa. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že dlhé roky si udržuje veľmi vysoký štandard a je spájaný aj s vynikajúcimi povahami a ochotou pracovať. Český chov boxerov by som zhodnotil ako stálicu, ktorá sa roky teší veľkej vážnosti.

K slovenskému chovu snáď jeden štatistický údaj. Minulý rok cca na 1/3 narodených šteniat bol vydaný exportný preukaz pôvodu. Svedčí to nielen o veľkom záujme do zahraničia, ale aj o tom, že je predpoklad záujmu nových majiteľov  o ich chovné využitie. Samozrejme, že toto nie je úspech chovateľského klubu, ale na Slovensku pôsobiacich chovateľov. Ak som český klub nazval stálicou, tak slovenský chov by som prirovnal k šťuke v rybníku.

Ak obaja rodičia majú väčšie biele znaky, tak je výskyt bielych šteniat veľkým predpokladom. Naopak, ak je čo i len jeden z rodičovského páru s malými bielymi znakmi, alebo bez nich, tak vo vrhu je výskyt bielych šteniat takmer nulový.

Genetika barev – téma, které zajímá většinu chovatelů a které se plemeno od plemene liší. U boxera je o to zajímavější, že se občas v chovu objeví tzv. „bílá“ varianta. Tahle otázka bude asi trochu delší, ale zkuste nám, prosím, vysvětlit, jak fungují genetické vlohy pro bílou barvu a za jakých okolností se taková štěňata rodí?

Kým dedičnosť  základných farieb boxerov, zlatej a pásikavej, je skoro modelovým príkladom pre výučbu mendelizmu, kde dominantná farba je pásikavá a zlatá je recesívna. V praxi to znamená toľko, že po dvoch zlatých jedincoch sa nemôžu narodiť pásikavé šteňatá, ale naopak po dvoch pásikavých, v prípade, ak sú obaja heterozygoti, tak sa zlaté šteňatá narodiť môžu.

Trocha zložitejšia je dedičnosť bielej farby. Táto téma by mohla byť predmetom samostatného príspevku. Dovolím si vysloviť názor, že prítomnosť bielej farby môže byť daná alelami na troch rôznych lokusoch. Veľmi zriedkavý je výskyt albínov, teda jedincov, u ktorých chýba úplne pigment, ale u boxerov, rovnako ako u všetkých plemien psov, musíme aj s touto alternatívou počítať. Najčastejšie sa stretávame s výskytom bielych šteniat, ktoré sa rodia vďaka prítomnosti génov na lokuse, ktorý sa označuje „S“. V danom prípade sa jedná o neúplnú dominanciu a tak nám v podstate vo väčšine prípadov  fenotyp prezrádza prítomnosť génov, vďaka ktorým sa biele jedince vo vrhu objavujú. Samozrejme nemôžeme to považovať za pravidlo, ktoré platí na 100 %, ale ak obaja rodičia majú väčšie biele znaky, tak je výskyt bielych šteniat veľkým predpokldom. Naopak, ak je čo i len jeden z rodičovského páru s malými bielymi znakmi, alebo bez nich, tak vo vrhu je výskyt bielych šteniat takmer nulový.

Ďalším možným výskytom bielych šteniat, tiež zriedkavejším, je jav, ktorý je popisovaný ako leucizmus. V danom prípade sa jedná o čiastočnú stratu pigmentu, čo sa prejavuje na jedincoch napríklad nepigmentovanými očami, ale zároveň sa objavujú pigmentované, alebo čiastočne pigmentované časti tela.  Leucizmus by mohol vysvetlovať aj zriedkavý výskyt bielych šteniat po jedincoch, ktorí majú malé biele znaky a napriek tomu pri ich vzájomnom chovnom využití sa biele šteňatá narodia. Dovolím si vysloviť tiež hypotézu, že v prípade tohto javu sa objavuje u bielych boxerov hluchota, alebo čiastočná hluchota.

Verím, že v budúcnosti nám na mnohé otázky dá odpoveď  genetika. Som veľmi rád, že dnes nám výdobytky tejto krásnej vedy pomáhajú pri chove a som presvedčený, že to v budúcnosti bude ešte výraznejšie.

U řady plemen je pravidlem, že největší „kvalita“ se nachází  v zemi původu plemene. Jak je na tom boxer, je něco, kvůli čemu vzhlížíte k německému chovu?

Kvalita chovu v každej krajine  je daná kvalitou odchovov jednotlivých chovateľov. Úspech, prípadne neúspech je síce v mnohých prípadoch pripisovaný chovateľskému klubu, ale pravda je taká, že bez zanietených kynológov sa úspechy dosiahnuť nedajú. Ako príklad by som uviedol usporiadanie majstrovstiev vo výkone. Klubom sebalepšie pripravené podujatie nebude úspešné, ak sa ho nezúčastnia špičkoví psovodi s kvalitne pripravenými psami.

Nemecký chov boxerov dal svetu veľké množstvo špičkových jedincov, ktoré sa stali piliermi chovu a budeme na nich zhliadať vždy s úctou a uznaním. Mám pocit, že v súčasnosti, tak ako aj v iných krajinách, chýbajú aj v Nemecku  mladí nadšenci pre plemeno a kynológiu. Toto sa samozrejme prejavuje aj v chove i výcviku. Starší ľudia pochopiteľne neradi riskujú a stavajú viac na istotu. Na tom samozrejme nie je nič zlé. Dovoľte mi však vysloviť názor, že v prípade chovu to vedie k zvyšovaniu kvality priemeru populácie. Pri takomto spôsobe chovu sa síce objavuje málo nekvalitných jedincov, ale žiaľ neobjavujú sa ani tie výrazne nadpriemerné. V každom prípade je pre plemeno  veľmi pozitívne, ak neideme  všetci rovnakou cestou. Chov potrebuje skúsenosť a možno opartnosť starších chovateľov, ale aj určitú ochotu ísť do rizika tých mladších. Zabezpečuje to variabilitu v rámci plemena, ktorá je rozhodne na prospech.

ATIBOX – každý kynolog už o něm někdy slyšel. Jak funguje a proč?

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!

ATIBOX je medzinárodná organizácia, ktorá vznikla v roku 1950 s cieľom združovať chovateľské kluby boxerov z jednotlivých krajín. Organizácia prešla mnohými vývojovými etapami. Svetové výstavy a majstrovstvá sveta vo výkone sa stali pojmom a úspech na nich znamenal prestíž pre majiteľov i chovateľov. Táto medzinárodná organizácia sa stala príkladom pre ďalšie kluby, ktoré si založili svoje medzinárodné združenia.

Žiaľ ATIBOX prežíva v súčasnosti ťažké obdobie, keď po nezvolení nemeckého kandidáta za prezidenta Nemecký boxer klub požiadal o ukončenie členstva a  nasledovali ho niektoré ďalšie krajiny. Verím však, že sa podarí v budúcnosti vyriešiť aj tento problém a chovateľské kluby budú opäť v jednej medzinárodnej organizácii.

Chov psů bez průkazu původu, to je palčivé téma pro všechny chovatelské kluby. Vy ale rozhodně nazahálíte! Jaká je vaše strategie v boji proti množírnám a jak se vám zatím daří?

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie!

V rámci Slovenskej kynologickej jednoty vznikol projekt Pes pre život. Všetky chovateľské kluby sa snažia formou osvety propagovať čistokrvný chov, bez podpory štátu tento neduh ale bude pretrvávať. Opatrenia, ktoré boli prijaté, či už povinné čipovanie, alebo registrácia chovateľských zariadení, sa v konečnom dôsledku množiarní nedotknú a dali len priestor na ďalšie špekulácie a prekvitanie nelegálneho obchodu. Som presvedčený, že väčšina „množiarní“ registrovaná nie je. Šteňatá ich opúšťajú nezačipované a napriek tomu sú zo Slovenska vyvezené v súlade s platnými predpismi.

Možno by trocha pomohlo, aspoň čo sa týka predaja na Slovensku, ak by organizovaná kynológia bola postavená na úroveň iných stavovských organizácií a zákonom by bolo zakázané predávať šteňatá bez preukazu pôvodu. Žiaľ toto našich politikov netrápi. Rozhodnutia, ktoré urobili, neriešili skutočný problém, ale boli len počinom, ktorý mal u nezainteresovaných vyvolať pocit riešenia. Neviem sa zmieriť s tým, že pri tvorbe zákonov a vyhlášok nie sú k rokovaniu prizvaní zástupcovia chovateľských zväzov, medzi nimi aj kynológov. Navyše prezident SKJ Ing. Jozef Jursa je človek, ktorý pôsobil dlhé roky ako plemenár a patrí medzi odborníkov nielen v oblasti kynológie, ale aj genetiky, plemenárstva. Nevyužiť jeho znalosti a skúsenosti je veľká chyba.

A nyní na trochu osobní nótu. Boxer je vaší srdcovkou a kynologie vaší celoživotní náplní. Máte čas ještě na něco jiného? Co dělá prezident ÚKK ve volném čase?

Kynológiu považujem za svoje životné poslanie, ale ak by som nemal pomoc od rodiny, tak by som jej nemohol venovať toľko času, ako je tomu teraz. Veľmi ďakujem rodičom, bratovi, manželke, obom dcéram a ich manželom, synovi a už aj vnukom, ktorí tým, že sa hrajú so šteniatkami, tak ich pripravujú do života.

Názov chovateľskej stanice prezrádza aj môj vzťah k hudbe. I keď dnes mám na ňu čas len okrajovo, tak najmä pri cestovaní, najčastejšie so synom, počúvame nielen starú rockovú klasiku, ale aj nové zaujímavé skladby.  Okrem toho je o mne známe, že si z času na čas rád pozriem dobrý hokej, pokiaľ sa dá tak priamo na štadióne.  Obdivujem aj ďalšie zvieratá najmä králiky, holubov, ale psy a kynológia mi zaberajú veľa času.

Jako chovatel, který se věnuje chovu naplno už tak dlouho dobu, máte jistě své vize a plány. Prozraďte nám – máte nějaký chovatelský sen?

Áno, mám v chove plány, vízie aj sny. Ak sa pýtate na chovateľský sen, tak mám ich viac a jeden prezradím. Je ním odchovať sučku, ktorá by sa výzorom, povahou a aj ako  matka budúcich potomkov podobala na nadčasovú Beatrice. Veľmi, veľmi blízko je k nej naša terajšia veľmi kvalitná sučka Xantiela. V chove sa osvedčila možno ešte viac ako Beatrice, pretože na rozdiel od nej je plodnejšia, mliečnejšia. Taktiež  sa jej narodili kvalitní  potomkovia  v povahe aj exteriéri. V exteriéri má rozhodne Xantiela menej chybičiek, ako mala Beatrice. V čom sa teda nesplnil sen o vysnenej „reinkarnovanej“ pramatke línie „Fender“? Jedine v tom, že Beatrice bola unikátna svojou nezabudnuteľnou povahou. Alebo, že by to bolo tým, že na svojich prvých psov, prvé odchovy spomíname s veľkou láskou a emóciami? Pravda je asi niekde uprostred.

Rozhodně věřím, že s Vaším nasazením a entusiasmem máte před sebou splnění nejen tohoto snu. A moc Vám přeji, aby se vám na poli kynologie dařilo dosahovat všech cílů, které jste si předsevzal. Děkuji za rozhovor!

Jozef Šuster

Chovatelská stanice Fender Edda (1985) odchovala:

  • 50 šampiónů
  • 16 interšampiónů
  • Mnoho klubových vítězů
  • Evropský vítěz mladých
  • 2x Světový vítěz ATIBOX

Prezident Slovenského boxer klubu od roku 2009

Prezident ÚKK od roku 2012

Rozhodčí pro posuzování exteriéru plemen boxer, čivava a junior handling

Zakladatel a vydavatel magazínu Kynologická revue

Držitel bronzové a stříbrné medaile za mimořádné výsledky v chovu boxerů

Katka Houšková

www.boxer.sk

Foto: Lenka Mlynková,  Milton Juanquina, Jozef Šuster, Pavol Biró, archiv Kynologická revue

Kam dál ...