Významný medzník zrodu svetovej policajnej kynológie

Pokud patříte mezi příznivce služební kynologie a historie obzvláště, pak pro vás máme zbrusu nový seriál, který zažehne radost v srdci nejednoho fanouška policejních psů. Otevřeli jste si první díl ze seriálu „Míľniky svetovej a československej služobnej kynológie“. A co vás tedy čeká? Velká spousta luxusního materiálu!

Úvodní foto: Univerzita Karla-Franza v Grazi, kde pôsobil Prof. Dr. Hans Gross (Foto: Vladimír Ďurišin)

Nový seriál se bude zabývat historií ve služební kynologii a připravuje jej pro vás člověk z nejpovolanějších pan plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin. Pro policejní kynology asi není třeba autora dlouze představovat, ale pro ostatní je třeba uvést, že pan Vladimír Ďuršin je zakládajícím a dlouholetým ředitelem odboru kynologie a hipologie prezídia Policejního sboru (1991 - 2010), spisovatel, publicista, vysokoškolský pedagog, bývalý sportovní kynolog a mezinárodní rozhodčí z výkonu, člen Slovenské policajno-historické společnosti. Narodil se v Bratislavě, kde také doposud žije. A hlavně, je to člověk, který pro pejskařinu doslova „žije“ a tak věřte, že je opravdu na co se těšit!

Busta Prof. Dr. Hansa Grossa umiestnená v Univerzite Karla-Franza v Grazi (Foto: Vladimír Ďurišin).

Hans Gross

Na začiatku zrodu služobnej kynológie bola myšlienka uplatnenia výnimočných vlastností psa v bezpečnostnej službe a v kriminalistike. Jej autorom bol otec modernej svetovej kriminalistiky     prof.    Dr.    Hans    Gross,     vyšetrujúci    sudca, vedec a profesor na univerzitách  rakúsko-uhorského cisárstva v Grazi a v Prahe. Svoje akademické úvahy o predpokladanom použití  doprovodného psa („Begleít hund“) a psa ako prostriedku kriminalistov pri vyhľadávaní mŕtvol  publikoval už koncom 19. storočia vo vedeckých prácach vydaných v rokoch 1893, 1894, 1895 a 1899. Vo svojich dielach okrem iného píše: „Dobre vycvičený pes, ktorý sprevádza žandára, by bol pre neho výbornou pomocou.“  Uznávaný kriminalista navrhoval  nasadenie psov na „policajné vyšetrovanie“  aj v Ročenke žandárstva v edícii z roku 1896.

Podnety významného svetového  kriminalistu  priamo súviseli aj s vtedajším rozvojom kriminalistiky ako vednej disciplíny, ktorá sa v tej dobe zaoberala zločinom v celej jeho šírke. Grossove teoretické aktivity zároveň predstavovali prvotný impulz ku genéze  systémového kreovania služobnej kynológie v bezpečnostnej službe s výrazným vplyvom na rozšírenie tejto problematiky po celom svete. Autorovu ideu o zaradení psa do bezpečnostnej služby možno z tohto dôvodu právom považovať za prvý míľnik zrodu svetovej služobnej kynológie, založený na vedeckom podklade.

Počiatočné snahy o uplatnenie psov v bezpečnostných zložkách sa pritom objavili už v polovici 19. storočia. Vyústili však napokon do ich úradného zákazu. V metodickej príručke: „Poučenie o službe pre zemské žandárstvo“ z roku 1851 bolo vo všeobecnej časti ustanovenie, ktoré  explicitne zakazovalo vodiť žandárom psy do služby. V období prvotných aktivít pri zavádzaní psov do policajno-žandárskych štruktúr sa tieto spoločenské zvieratá sporadicky objavovali v prítomnosti vyšších dôstojníkov, ale skôr ako doplnok ich služobného stavu a sociálneho postavenia. Na zverejnených fotografiách súkromné psy pôsobili aj ako ozdoba vojensky zoradených a  štylizovaných policajtov. Psy  v tom čase však neboli zaradené do výkonu bezpečnostnej služby.

Aula Univerzity Karla-Franza v Grazi (Foto: Vladimír Ďurišin).

Predpokladom použitia sprievodného psa v službe mal byť jeho výcvik zameraný tak, aby vrčaním upozornil svojho pána na hroziace nebezpečenstvo a neprezradil jeho prítomnosť štekotom. Pes mal dôsledne poslúchať pokyny a napríklad zostať čakať na mieste, kde mu jeho psovod  prikáže. To  bola  reakcia  na  vtedy  prevládajúci  názor, že  je  nevhodné  vodiť psa do úradnej miestnosti. Ďalšou požiadavkou bolo vycvičiť psa tak, aby sa za každých okolností a zovšadiaľ vrátil na žandársku stanicu s odkazom alebo po pomoc. Poslednou požadovanou vlastnosťou bola schopnosť psa vyhľadať schované alebo stratené veci, či zavraždené osoby. Gross vo svojich  publikáciách zdôrazňuje v organizácii tejto činnosti dôležitosť systematického postupu. Píše: „Pri vyhľadaní nezvestnej osoby je potrebné dať psovi načuchať nejaký kus jej oblečenia alebo iného predmetu, s ktorým prišla do styku. Ak je stopa pomerne čerstvá, pes ju bude sledovať, a to napriek prekríženiu inými ľudskými stopami a hľadaného človeka nájde.“

Príručka pre vyšetrujúcich sudcov, policajtov, žandárov z roku 1893 (Zdroj: Archív Christiana Bachhiesla)

Známy kriminalista sa vo svojich prácach zaoberá aj možnosťou využitia psov plemena bladhaund pri vyhľadávaní mŕtvol (Pozn.: v tejto súvislosti sa žiada spomenúť, že v nedávnej minulosti bol v Slovenskej republike na odbore kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru bladhaund testovaný v rokoch 2009 – 2010 s cieľom overenia jeho čuchových schopností  v policajnej službe pri pátraní po hľadaných  a nezvestných  osobách a na mieste činu; rovnako aj v nasledujúcich rokoch v podmienkach Polície Českej republiky).  Služobná inštrukcia z roku 1895 podľa § 10 dokonca  zakazovala žandárovi brať psa do služby. Gross zdôrazňuje pri pátraní dôležitosť správne zvoleného metodického postupu, ale zároveň pripomína, že kladný výsledok  často závisí aj od šťastia. V práci píše, že je veľmi náročné vyhľadávať telesné pozostatky pod šírym nebom a  na  rozsiahlych priestoroch. Práve v týchto prípadoch odporúča účelne využiť bladhaunda (pri tejto príležitosti spomína aj plemeno seter), samozrejme, nie prvého, ktorý je k dispozícii, ale vybrať jedinca s výnimočnými čuchovými schopnosťami a vopred špeciálne vycvičeného na tento druh  činnosti. Pripomína, že takto pripraveného psa je potrebné na pomoc vyšetrovateľovi vysielať rozkazom.  Napríklad Gross opisuje prípad vraždy syna farmára, keď bladhaund vystopoval jeho mŕtve telo po stopách krvi, ktorú zanechával z miesta činu až na miesto, kde bol nájdený. Išlo o skutok, pri ktorom bol zločinec prekvapený samotnou obeťou pri krádeží vlámaním. V inom prípade bladhaund objavil kus slamy, v ktorej sa nachádzali zvyšky ľudského mozgu. Vyšetrovaním sa dospelo  k záveru, že na tomto mieste bolo telo zavraždeného naložené do vozíka a mŕtvola bola zahrabaná v neďalekom hrobe. Významný rakúsky kriminalista píše vo svojej knižnej publikácii aj o garbiarovi, majiteľovi poľovníckeho psa, ktorého si miestni poľovníci vypožičiavali pri dohľadávaní zastrelených zvierat. Pri jeho využití vyžívali jeho prirodzenú pažravosť, pričom pach, napr. jeleňa zacítil na veľkú vzdialenosť. Tohto psa v jednom prípade využili na nájdenie psychicky chorej osoby, kde bolo podozrenie, že ju zabil jej švagor. V krátkom čase pes našiel telo zahrabané v lese. V čase nájdenia mŕtvoly bolo ešte možné zistiť, či osoba neprekonala epileptický záchvat, alebo či bola zavraždená.  Aj polícia vo francúzskej metropole Paríži, kde sa každoročne stratilo množstvo ľudí, najmä detí, mala psy – farbiare z Kuby. Tam sa používali na prenasledovanie otrokov – utečencov. Gross píše, že Parížske noviny informovali, ako sa polícii  podarilo nájsť už dvadsiate piate stratené dieťa. Zmieňuje sa tiež, že značný počet ľudí bolo nezvestných na opustených miestach, najmä v džungli. Ich telá boli často vyhrabané šakalmi a inými zvieratami, ktoré podľa zápachu ľahko vystopovali tieto náleziská. Podobne v Západnom Prusku boli v lete roku 1867 nájdené  dve zavraždené osoby, ktorých telesné orgány boli vyhrabané líškami. Keď mŕtvola nebola úplne zahrabaná, bolo možné ju ľahko nájsť nielen psami, ale aj ľuďmi.

Učebnica vyšetrovania pre žandárstvo z roku 1895 (Zdroj: Archív Christiana Bachhiesla)

Gross pri porovnaní uvedených prípadov s úspešnými výsledkami rakúskych a nemeckých vojnových psov došiel k záveru, že psy môžu pomôcť v mnohých vyšetrovaných prípadoch. Bol presvedčený, že štát by mal na tento účel oficiálne držať psov a vláda by mala poskytovať v tejto oblasti pomoc. Policajné, alebo akékoľvek iné štátne zložky, mali zabezpečiť odbornú prípravu psov.

Známy kriminalista predpokladal aj spôsob uchovania ľudského pachu z predmetov, ktoré mali byť zaistené na mieste činu a vložené do hermeticky uzavretých sklenených pohárov. Gross tak počítal na sklonku 19. storočia s využitím psa aj na pachové práce pri pátraní po osobách a veciach a pri identifikácii osôb z pachu, zaisteného z dôkazných predmetov.

Hans Gross ďalej vo svojich prácach publikoval dobové kriminalistické poznatky zaoberajúce sa problematikou typického zápachu, ktorý zlodeji pri vykrádaní domov zanechávali po sebe na mieste činu. Kriminalista okrem  odvahy  zlodejov, popisuje u nich aj nasledovnú pozoruhodnú zvláštnosť. Títo gangstri zanechávali vo všetkých vyrabovaných domoch  prenikavý  zápach, ktorý dlho pretrvával na mieste. Pre zločin vlámania bol tento zaujímavý pach charakteristický, ale nikto z tajomných zločincov nebol na jeho základe odhalený. Uvedený pach bol známy celou londýnskou políciou ako „pach zlodejov“, ale páchateľa nikdy neprezradil niekde na ulici, ani na ktoromkoľvek inom mieste. Následky vlámania  však  podnietili  okradnutých  ľudí, aby  si  všimli aj túto „vôňu zlodejov“, pretože po návrate domov signalizovala pre nich veľkú majetkovú ujmu. Z hľadiska kriminalistiky to bola zaujímavá stopa, ktorá však v tej dobe nebola klasifikovaná ako kriminalistická stopa, ale bola cennou informáciou, adresovanou vyšetrujúcim dôstojníkom pri dokazovaní zločinu. Išlo zatiaľ o nové poznanie, pretože psy sa koncom 19. storočia na pátranie po čerstvej stope osoby používali veľmi sporadicky.

Vyšetrovanie skutkovej podstaty trestných činov. Učebnica pre úradníkov policajnej a bezpečnostnej služby z roku 1919 (Zdroj: https://www.konversations-lexikon.de/sb-18769/hans-gross-die-erforschung-des-sachverhalts-strafbarer-handlungen-ein-leitfaden-fuer-beamte

Z uvedeného je zrejme, že Gross venoval pozornosť použitiu policajného psa na mieste činu. Doslova píše: „Dobre vybraný pes, riadne vedený, pracuje obdivuhodne, ak sa od neho nepožadujú  nemožnosti. Hlavnou prekážkou v jeho práci sú zvedavci, ktorí, bohužiaľ, na mieste činu ešte pred príchodom polície, nikdy nechýbajú a všetko pošľapú, ohmatajú, niečo aj odnesú, a tým prácu psa nesmierne sťažujú. Keď v okruhu asi 30 metrov od miesta činu boli všetky stopy pošľapané, nemôže už pes pôsobiť. Preto musí každý kriminalista po príchode na miesto činu ihneď stopy zabezpečiť a povolať psa čo najskôr. Rýchlosť je potrebná, pretože prípadný dážď, alebo silný vietor môžu stopy zahladiť. Ak je pes po ruke a okolie je nepošľapané,  môže sa pes pomocou predmetu zanechaného páchateľom, uviesť na stopu a sledovať šľapaje, krvné stopy, či na mieste činu hľadať predmety, patriace páchateľovi, alebo kusy rozsekanej mŕtvoly. Dobrý pes môže nielen dobre poslúžiť, ale tiež nemôže nič pokaziť, pretože ním nájdené predmety ho nenechávame zdvíhať, ale samy sa ich ujmeme.“

Gross tiež odporúčal všímať si typické a spoločné znaky konkrétneho zločinu. Napríklad, ak bol v určitom okrese pred vlámaním otrávený strážny pes, alebo ak bol v rôznych prípadoch použitý rovnaký jed, apod. Zdôrazňoval tiež, že je veľmi užitočné venovať sa štúdiu prírody. Znamenia o výskyte mŕtvol, okrem vrán a havranov, dávajú predovšetkým supy, zlietavaním sa nad inkriminovaným miestom. Napríklad telo jednej zavraždenej ženy bolo nájdené nasledujúcim  spôsobom.  Učitelia  prikázali  deťom, aby  ich  informovali, keď  uvidia vrany a havrany, kdekoľvek sa zhromažďovať. Aj niektoré ďalšie  podobné oznámenia viedli k úspešnému nájdeniu tela zavraždenej osoby. Známy kriminalista sa venoval aj špecifikám páchania trestnej činnosti Rómami. Ich bežnou praxou bolo ponechať na mieste zločinu vychádzkovú palicu na zabránenie štekotu strážnych psov. Okrem uvedeného autor v publikácii spomína zabíjanie psov a neľudské zaobchádzanie s nimi v súvislosti s poverami, s ktorými sa stretli v Berlíne pracovníci organizácie na ochranu zvierat. Proti chorobe ako prevencia mali zaúčinkovať tri kvapky krvi zo psa čierneho ako uhoľ. Zviera však nemohlo byť usmrtené jedom, ale obesením. Veľký záujem bol tiež o psí tuk, ktorý mal účinkovať ako ochrana proti tuberkulóze. A nakoniec, tiež  podľa povery, mala biela mačka, zabitá o polnoci, pomôcť objaviť skrytý poklad.

Vchod do Kriminalistického múzea na Univerzite Karla-Franza v Grazi (Foto: Vladimír Ďurišin)

Odkaz rozsiahleho vedeckého diela Hansa Grossa je zhmotnený aj vo vzácnych zbierkach Kriminalistického múzea (Kriminalmuseum), ktoré známy kriminalista založil v roku 1896 na Univerzite Karla-Franza  v Grazi.

Pokrokové reflexie uverejnené v dielach Hansa Grossa sú historickým posolstvom aj pre súčasných českých a slovenských kynológov. Sú odkazom dedičstva cisárskej a kráľovskej rakúsko-uhorskej monarchie v počiatkoch vzniku a formovania policajnej kynológie v štáte, ktorého súčasťou boli aj viaceré slovanské národy, vrátane Slovákov a Čechov. Konzervatívna  monarchia  sa  ako  prvý  štát  na  svete  mohla  ujať  pokrokových myšlienok, ktoré uvádzal vo svojich dielach tamojší kriminalista. Túto príležitosť nevyužila. Na novátorské tendencie rakúskeho profesora tak premiérovo zareagovali v Belgicku a v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia.

Autor: Plk.v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin

https://www.policajnakynologia.sk/o-autorovi/zivotopis/

Když srdce „bije“ pro kynologii – Vladimír ĎURIŠIN

Pokud jste pravidelnými čtenáři naší rubriky Legendy Československé kynologie, pak vám ...

16.11.2020Legendy československé kynologie