Nemecká služobná kynológia v kontexte jej vplyvu na Československo - Zabudnutý Konrad Most

Také se s námi rádi vracíte do historie a připomínáte si „Míľniky svetovej a československej služobnej kynológie“? Pak tu pro vás máme další díl, který si rozhodně nenechte ujít!

V průběhu času jsme si už společně představili celou řadu světových služebních kynologů a nyní se podíváme na dalšího, možná i tak trochu zapomenutého Konrada Mosta. Přijměte tedy naše pozvání a pojďme se s ním blíže seznámit...

Základy metodológie výcviku policajných psov vo svete

(Základy metodológie výcviku policajných psov položil vo svete Konrad Most)

Okrem prvých predstaviteľov iniciatívnych pokusov a snáh pri zavedení psov do bezpečnostnej služby sa najväčšou mierou zaslúžil o koncepčné kreovanie svetovej služobnej kynológie nemecký policajný komisár plukovník Konrad Most (1878 – 1954). Nemecké cisárstvo  položilo jeho zásluhou v prvých dekádach 20. storočia systémové základy využitia psov v policajnej službe a v armáde. Vplyvná európska monarchia mala významný prínos na vznik a na rozvoj policajnej a armádnej kynológie nielen v Európe, ale aj vo svete. Východiská, z ktorých nemecké silové rezorty vychádzali, boli  strategickou  platformou  pre uplatnenie  týchto zvierat nie len pri stíhaní zločincov, v pátracej službe, v strážnej službe, v sanitnej a spojovacej službe, ale aj pri ich využívaní v značne kontroverznom a právom kritizovanom nasadení v oboch najväčších  svetových konfliktoch...

Konrad Most pri svojom pokuse na lanovke

Mostov vplyv bol výrazný aj pri genéze policajnej kynológie rakúsko-uhorskej monarchie a v období prvej Československej republiky. Napríklad významná pre vývoj služobnej kynológie v  rakúskej monarchii bola Rotterova návšteva v roku 1908 Saarbrűckenu, kde Most pôsobil. V tomto mieste získaval český kynológ svoje prvé  kynologické skúseností pri zavádzaní psov v četníckej službe. Zakladateľ inštitúcie policajných psov rakúsko-uhorskej monarchie citoval vo svojej publikačnej činnosti (Rotter 1938) odborné pasáže o pachových prácach  z diela Mosta (1910). 

Po roku 1948 sa s menom významného nemeckého komisára stretávala československá kynológia len veľmi sporadicky. Jedným z mála autorov, ktorí sa vo svojich prácach odvážili uvádzať meno tohto nemeckého policajného komisára, bol významný československý kynológ Eis (1954). Z politicko-ideologických dôvodov nebolo v tom období priveľmi vítané spomínať a citovať v publikáciách tohto vplyvného svetového autora. Odhliadnuc od oprávnenej kritiky Mosta za jeho pôsobenie v armádnej kynológii v 1.a v 2. svetovej vojne   bol pre celé generácie československej odbornej verejnosti z profesionálneho pohľadu viac-menej zabudnutým autorom...

Konrada Mosta je možné považovať vo výcviku policajných a armádnych psov za priekopníka vo svetového významu. Jeho „teória výcviku“ bola na svoju dobu revolučná. Stala sa v odbore klasikou a v niektorých smeroch platí dodnes. Rovnako aktuálne sú aj  jeho slová: „Máme šťastie, ak pri výcviku psa môžeme použiť jeho inštinkty ako základ toho, čo vyžadujeme. Čím inštinktívnejšia bude akcia, tým bude spoľahlivejšia.“

Už Mostove knižné publikácie  Abrichtung des Hundes – Výcvik psov (1910) a Leitfaden für die Abrichtung des Polizei - und Schutzhundes mit psychologischen Begründungen – Usmernenie pre výcvik policajných a ochranných psov z psychologických dôvodov (1910)  boli prielomom v psychológii správania sa psov a v metodológii ich výcviku. Most dávno pred objavom behaviorálnej teórie operačného podmieňovania (Skinner 1938) uplatňoval jej princípy v praktickom tréningu psov. Svojou metodológiou  ovplyvnil výcvik psov  v Európe a USA počas nasledujúcich päťdesiatich rokov. Mostove publikácie  zdôrazňovali uplatnenie inštinktívneho správania, napríklad vo vzťahu ku koristi a s vplyvom takto orientovaného výcviku na požadované správanie. Obhajoval použitie nátlaku a stimulov, rozlišoval medzi primárnymi a sekundárnymi zosilňovačmi a opísal tvarovanie – shaping, reťazenie zložiek činnosti a dôležitosť načasovania odmien a trestov. Pri výcviku používal svoj hlas a jemné tóny ako druhotné navádzanie, tak ako niektorí tréneri dnes používajú klikery. Zatiaľ čo moderná kynologická teória považuje niektoré „kompulzívne stimuly“ za neprimerane tvrdé, ako napríklad prút, ostnatý obojok a nútený nácvik jednotlivých cvikov, základné princípy metód Mosta sa stále používajú v policajných a vojenských zariadeniach (https://dogtraining.world/knowledge-base/konrad-most/. Väčšina jeho teoretických a praktických východísk  vytvorila systematickú a vedeckú metódu pre výcvik služobných psov a prípravu ich cvičiteľov.

Mostova knižná publikácia z roku 1977

V princípe vychádzal z evolúcie živých organizmov, ktoré boli schopné rozpoznať pocit „pôžitku“ a „utrpenia“ a následne selektovali tie aktivity, ktoré v nich vyvolávali pozitívny pocit. Organizmy tieto činnosti opakovali a na druhej strane zanechávali  tie aktivity, ktoré im spôsobovali utrpenie, resp. negatívnu emóciu. Rovnako neopakovali tie činnosti, ktoré boli síce príjemné, ale zároveň boli neprospešné, čím by spôsobili v vymieranie vlastného druhu. Časom toto správanie malo za následok, že dlhodobé opakovanie vzájomne prospešných a príjemných aktivít viedlo k ich genetickému dedeniu a odovzdávaniu ďalším pokoleniam.

Most považoval otázku, či pes využíva inteligenciu a myslenie v ľudskom ponímaní pre praktický výcvik za nerelevantnú. Podľa neho skúsenosti v tisícoch prípadoch dokázali, že spoľahlivá služba je závislá od tréningu založenom na pamäťovej báze.

Most bol na začiatku svojej kariéry pruským poručíkom v 1. mazurskom pešom pluku. Od roku 1906 už pôsobil vo funkcii policajného komisára v kráľovskom policajnom riaditeľstve v  Saarbrűckene. V tomto sárskom meste začal ako psovod a tréner psov postupne vyvíjať metodológiu výcviku psov a odbornej prípravy psovodov. V Rakúsko-Uhorsku tak položil základy tejto novo sa rodiacej služby práve Rotter na teoretických základoch, ktoré získal v Nemecku. Nezanedbateľný vplyv jeho zahraničnej orientácie sa prejavil aj publikovaním kníh v období monarchie, a neskôr aj v prvej Československej republike.

Most zastával počas svojej kariéry viaceré významné posty. Okrem prvotného pôsobenia v  Saarbrűckene bol v roku 1912 vymenovaný za riaditeľa Štátneho úradu pre chov a výcvik policajných psov v Berlíne. V tomto pôsobisku sa venoval výskumu v oblasti výcviku psov a  ich využitím v širokom spektre služobných činností. Po vypuknutí Veľkej vojny bol v roku 1914 pričlenený k štábu poľného maršala Paula von Hindenburga, hlavného veliteľa vojsk na východnom fronte a neskoršieho prezidenta Nemecka. Most bol vo zverenej funkcii  poverený organizáciou a riadením používania armádnych psov v bojovom konflikte, za čo bol právom kritizovaný. Nasledujúci rok  manažoval celú armádnu kynológiu v oboch frontových líniách, na východe aj na západe. V roku 1919 bol za zásluhy vo vojne ocenený. Pruské Ministerstvo vojny považovalo kpt. Mosta za „tvorcu kynologickej služby vo svetovej vojne 1914 - 1918“.  V rokoch 1919 až 1937 bol vedúcim kynologickej školy a pátracieho oddelenia vrchného velenia armády. V tomto období pôsobil aj ako poradca fínskej vlády pre organizáciu tamojšej služobnej kynológie.  Zohral vedúcu úlohu pri založení Spoločnosti pre výskum psov a nemeckej spoločnosti pre psychológiu zvierat, ktoré boli založené v roku 1931. V roku 1938 bol zvolený za čestného a doživotného člena oboch uvedených organizácií.

Mostova knižná publikácia z roku 1917

Koncom 2. svetovej vojny (od roku 1944) až do roku 1947 bol  plukovník Most vedúcim  Experimentálneho ústavu pre psy ozbrojených síl. Neskôr stál na čele Nemeckej chovateľskej stanice psov a strediska pre výcvik pracovných psov, vrátane psov pre nevidiacich. Most zohral vedúcu úlohu aj pri formovaní Nemeckej spoločnosti pre výskum psov a Spoločnosti pre psychológiu zvierat. Jedným z jeho mnohých bádateľských postrehov bolo zistenie, že  psy nie sú schopné hlásiť poveternostné podmienky. Ešte v roku 1951 pôsobil v Rýnskom Falcku v kurzoch športovej a poľovníckej kynológie. V roku 1954 mu bol ako sedemdesiat šesťročnému udelený čestný doktorát Technickou univerzitou Justus-Liebig v hesenskom Giessene. 

Most položil vedecké základy v odbore kynologickej odorológie. Bol priekopníkom  v pokusoch skúmajúcich prácu policajných psov na tzv. pachovom kríži,  na kolese imitujúcom ľudské nášľapy,  v sledovaní pachovej stopy osoby po jej nasadnutí na lanovku  a iných.

Opísal  metódu stopovania osoby, ktorá pri chôdzi spôsobuje narušenie povrchu pôdy, rozšľapanie rastlinstva, prípadne drobných živočíchov. Podľa Mosta pes pritom sleduje celý konglomerát pachov – aj molekuly vznikajúce vôňou obuvi, ošatenia človeka, ktorý stopu kládol. V uvedenej pachovej dráhe jasne formuloval prítomnosť individuálneho ľudského pachu. Považoval ho v komplexe sledovanej zmesi za hlavnú časť pachovej náplne, ktorá najviac zaujíma kriminalistiku. Tento pach nazval  červenou niťou vinúcou sa v smere pohybu sledovanej osoby (Uvedené pomenovanie individuálneho pachu inšpirovalo aj československých autorov: Eis (1954) nazýva túto zložku tiež červenou niťou, ktorá podľa jeho názoru tvorí len malú časť celkového pachu stopy. Skuhrovský (1953) ho označuje ako pachovú niť, ktorá má byť pre psa jediným cieľom sledovania).

Nemecký kynológ definoval sledovanie pachovej trasy osoby tesne nad zemským povrchom a presne v miestach, ktorými prešla, t. j podstatu práce psa s tzv. nízkym nosom. Miernu odchýlku stopujúceho zvieraťa od línie stopy determinoval len smer vanúceho vetra, prípadne menej pozorovateľné . Odbornou verejnosťou bol uvedený spôsob práce psa na stope  metodologicky všeobecne uznaný a v praxi konsenzuálne využívaný  niekoľko ďalších desaťročí.. Napríklad podľa Komolého (1963) pes musí pracovať na stope s nosom pri samej zemi, sledovať stopu zo šľapy na šľapu a nemôže stopu sledovať s vysokým nosom. Väčšina bezpečnostných zborov v kynologicky vyspelých štátoch  aj v súčasnosti preferuje práve tento štýl práce. Predmetná metóda je dnešnou terminológiou označovaná názvom tracking – tzv. trasovka. Trailing ako odlišný metodický postup práce psa na stope nebol v tej dobemenej pozorovateľné. Pes bol cvičený  s nosom  držaným čo najviac pri povrchu terénu a priamo v dráhe položenej stopy. Formy cvičené metódou trailingu (mantrailingu), rozšírené predovšetkým v USA, boli v európskych podmienkach rozpracovávané až o niekoľko desaťročí neskôr.

Mostove pokusy poukázali na to, že psy väčšinou neboli schopné rozlišovať jednotlivé pachové stopy ani sledovať stopu identickú s predmetom po načuchaní jeho vône a iné. Všeobecne uznávaný názor, že policajné psy sú schopné individuálne identifikovať pachové stopy človeka, napríklad s predmetom, ktorý bol nájdený na mieste činu, bol jeho početnými sériami vykonaných testov vážne spochybnený. V odbornej kynologickej verejnosti vzbudili uverejnené zistenia rozruch. Zverejnenie výskumu Konrada Mosta viedlo v 20. rokoch minulého storočia k veľmi vážnym nezhodám, pretože podporovatelia používania policajných stopovacích psov, ako napríklad nemecký kriminológ Paul Böttger a veterinár Dr. J. Hansmann z Berlína vnímali, že práca týchto psov je ohrozená  (https://www.facebook.com/Dog.Academy.STORM.K9/posts/history-of-tracking-research-4important-research-that-should-not-be-forgottenkon/1017553632086784/).

Podľa experimentálnych zistení Mosta pes nebol na stope vedený individuálnym pachom, nebol teda čistým stopárom a ľahko prechádzal z jednej pachovej dráhy človeka na druhú. Pes sledoval celé pachové spektrum, teda súbor odsublimovaných častíc, z ktorého stopa pozostávala.  Oproti tomu nemeckí výskumníci Dr. J. Hansmann, Paul Böttger a Dr. R. Tupci, rovnako ako aj Dr. Rudolf Menzel a Rudolfina Menzelová z rakúskeho Linzu, sa domnievali, že pes je na stope vedený pachom vylučovaným  človekom.

Kynologická odorológia postupne vychádzala z rodiacej sa vedeckej platformy, ktorá nebola odvodená už len z jej prvotného empirického poznania tvoriaceho desaťročia základný  výskumný rámec problematiky. Individuálna pachová identifikácia človeka bola v nasledujúcich dekádach predmetom ďalšieho expertízneho skúmania odborníkmi z oblasti kynológie a kriminalistiky. Progres na úseku kynologickej a kriminalistickej odorológie bol natoľko zjavný, že sa stal objektom zaslúženého záujmu procesného trestného práva, ako aj samotných  orgánov činných v trestom konaní a súdov.

© plk. v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin