Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.
Baví vás veselé příběhy ze života se psem? Pak tu pro vás máme takový převážně nevážný, ale zbrusu nový seriál a o opravdu „těžkém“ soužití jezevčíka-pišišvora Tobyho a jeho naprosto „nemožné“ paničky Veroniky. Je to ale někdy fakt peklo s těmi lidmi…
Všetci určite viete, aké je to mať psíka. Ale nikto z vás netuší, aké náročné pre psíka je mať človeka! Máte to so svojimi dvojnožcami tiež také ťažké? Tiež máte takých nemožných páničkov, ako mám ja? Ako starostlivosť o môjho prideleného človeka je väčšinou TRAPAS! Človek, v tomto prípade moja mama, ma strápňuje už na pohľad. To, že sa o seba nestará, nie je žiadna novinka. Oči má sťa veverička prirodzenie, ruky vyťahané ako šimpanz (rada sa vyhovára, že to z môjho ťahania na vodítku), oblečenie špinavé a dotrhané (vraj tiež kvôli mne).
Áno, musím sa priznať. Kabát, ktorý nosí, jej dotrhal istý pes, ktorý na nás vybehol na prechádzke. Mama, na to že je psychicky labilný jedinec, ktorý nedokáže zvládať stresové situácie, v momente keď zbadala, ako sa k nám valí 40 kilový pes, zareagovala celkom pohotovo. Schmatla ma a opičími rukami ma zdvihla nad hlavu. Chvíľku som si pripadal ako Simba. Do reality ma však vrátil pes, ktorý sa ku mne snažil dostať. Našťastie to schytal len mamin nový kabát.
Takže jej výzor – nič moc a správanie na prechádzkach tiež nestojí za veľa. Nesústredí sa na cestu, zaujíma ju všetko okolo nás. Neustále škúli do trávy, do diaľky, pod autá, na ľudí, na psov. Zaujať ju dokážem jedine, keď neposlúcham. Vtedy sa konečne sústredí hlavne na mňa. Starostlivosť o jej „srsť” mi nedá spávať. VŠADE sú jej vlasy. Aj na miestach, kde by ste ich nečakali. Vždy sa zhrozím, keď mi jej vlas trčí z prdelky a na ňom vysí môj bobek.
Ja som s mamou nemal na výber. Proste mi prischla!
Tiež musím dávať pozor na jej váhu. Nesmie sa prežierať. Ako správny psík kontrolujem každé jej jedlo, či náhodou nie je moc kalorické. Starostlivosť o mamu je aj finančne náročná. Preto jej dávam dostatok priestoru na to, aby mohla v pohode ísť do práce a zarábať na nás. Je nesmierne únavné čakať toľko hodín, kým sa konečne dovalí domov. Čas, ktorý musí tráviť v „mučiarni”, jej však vždy vynahradím.
Všetku svoju pozornosť venujem jej! Ja som s mamou nemal na výber. Proste mi prischla.
Nedostaneš psa akého chceš, ale akého potrebuješ!
„Aj keď mama tak nepôsobí, je extrémny introvert. Každý psík väčšinou pozná svoje poslanie – robiť niekoho šťastným. Moje poslanie je však o trošku iné. Keď som sa narodil, vycítil som dôvod, prečo.
Niekde vo svete je introvert, ktorý potrebuje niekoho na pomoc so sociálnymi interakciami. Vedel som, že som to ja. Medzi moje prednosti patrí: ako-ochutnávač, pavúkobijec, ohrievač nôh a ešte si môžem pripísať odpudzovač ľudí.
Funguje to jednoducho. Introverti sú známi tým, že by zo svojich dier ani nevyšli. Áno, mama mala deficit vitamínu D (to sa vôbec dá?) S ľuďmi nekomunikujú, len keď je to nutné. Takže ako sa hovorí, nedostaneš psa akého chceš, ale akého potrebuješ! A tak som sa zjavil na scéne ja.
Mama vďaka mne začala chodiť von a pomaly sa socializovala. Na socializáciu treba v prípade introverta pomaly. Niektorí ľudia to nevedia a keď zbadajú niekoho s ňuňu jazvečíkom, hneď sa pýtajú veľa otázok. Chcú počuť odpovede a vyvíjajú na introverta tlak. Vtedy sa zapne odpudzovač ľudí, ehm, moja maličkosť.
Keď z mamy vycítim, že rozhovor je už cez čiaru, jednoducho spustím alarm (štekot), tak prenikavý, že rozhovor nemá šancu pokračovať a mame neostáva nič iné, ako spokojne sa pobrať ďalej. Veľmi si túto moju funkciu pochvaľuje. V prípade, že v diaľke vidíme psíčkara, tak môj alarm sa zapne skôr, aby sme sa vyhli úplnému kontaktu. To robím aj zo sebeckých dôvodov. Mama nemusí svoj druh, ja zase ten môj.
Ako každý správny odpudzovač, potrebujem nabiť. Mama mala šťastie a bol jej pridelený rýchlonabíjací model! Stačí pol hodinový spánok a fungujem ako nový. Potrebujem byť stále v strehu, lebo na mamu číha veľa sociálnych interakcií, ktoré by bezo mňa nezvládla. Niekedy sa môj alarm zapne na skúšku, ako test. Vtedy pozorne sledujem reakciu mamy, a keď na otázky okoloidúcich: „Čo mu je?”, vymačkne zo seba len: „Ja neviem...”, vtedy je mi jasné, že máme pred sebou ešte veľa práce s jej socializáciou.
Očividne nevedela, čo so svojim životom, keď si vybrala plemeno jazvečíkovské. Ale jedno sa jej musí uznať. Naštudovala si každý malý detailík o výchove, o danom plemene, proste o všetkom, čo sa havkáčov týka. Tato mal pri nej čo robiť, aby ju pri jej každodennom mudrovaní necapol niečím po hlave. Vždy to začalo nevinne. Kontrolovala každý jeho krok, každý jeho pohľad na mňa. Bola nekompromisná.
Tato musel dodržiavať desatoro:
Desatoro sa „poctivo” dodržiavalo!
Mama však nie je Boh, nie je všade prítomná a logicky sme sa na jej desatore, keď bola v práci, s tatom šúľali. Vraj posteľ je pre dvojnožcov. Haha! No lenže mama vzbudzuje rešpekt a podľa jej desatora sme sa predsa len začali riadiť.
Počas jej neprítomnosti som nemusel hádzať psie oči kvôli jedlu, bolo mi ponúknuté a to rovno z taniera.
V posteli som nespal. Spal som síce na tatovi, ktorý spal na posteli, ale ja si veľmi jasne pamätám, že žiaden kúsok mojej maličkosti sa postele nedotkol.
Tatovi som končatiny nehrýzol, hrýzol som mu ksicht.
Na hranie som dostal nie staré ponožky, ale ponožky s prívlastkom „mamine”.
Takže jej desatoro sa poctivo dodržiavalo! A ona si dovolí tvrdiť, že som sa naučil samé hovadiny od tata. Ale desatoro vymyslela ona.
Nuž mala by sa zamyslieť, že chyba nebola v tatovi, ale asi niekde inde.
Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)
Foto: Veronika Klukonová
Souhlasíte, že nejlepší příběhy jsou ty, které píše sám život? A jeden takový vám ...
PříběhyKdyž si tak většina z nás kráčí lesem, jediné, čeho se možná bojíme, je potkat ...
Příběhy-->