K záchranárčine som sa dostala zhodou náhod!

Přemýšlíte, co všechno se dá ještě dělat s krátkosrstou kolií? Může to být třeba canisterapie nebo záchranařina! A obojí jde docela dobře skloubit dohromady. Nakonec o tom vás už přesvědčí následující rozhovor…

Lucia Frisová si svou krátkosrstou kolii pořizovala primárně na canisterapii a k záchranařině se vlastně, jak už nám i sám nadpis napovídá, dostala shodou okolností a náhod. Ovšem už první trénink ji natolik nadchnul, že hned věděla, že tento sport s možností praktického využití bude pro ni tím pravým. Pomáhat ostatním má totiž pro ni opravdu smysl…

V čase, keď som sa rozhodovala, akého psa si zaobstarať, som už pracovala v sanatóriu pre závislých a so svojím vtedajším psom sa venovala canisterapii. Svoju diplomovú prácu som takisto venovala canisterapii, a tak vo chvíli, keď som nastúpila do novej práce v detskom domove, a dohodla sa s pani riaditeľkou, že tam môže so mnou chodiť pes canisterapeut, vznikla otázka, akého psa vybrať. Podľa základných povahových kritérií, a tiež vďaka informáciam od chovateľov som sa v podstate dopracovala k jasnej voľbe krátkosrstej kólie. Čiže úplne primárne som hľadala plemeno, ktoré bude vhodné pre tieto moje plány, ale súčasne som chcela psa, ktorý bude schopný aj zamakať.

Hollywood Bila Kaífa, domácky Hoky, je päťročný pes. Od šteňacieho veku je to flegmatická, vyrovnaná a pohodová povaha. Nemá z ničoho strach, ale je opatrný a pokiaľ ide o jeho vlastnú bezpečnosť , tak nikdy nejde do jasného rizika, čo je občas veľká výhoda. Máločo ho vyvedie z miery, konfliktom sa radšej vyhne, pokiaľ je to možné, takže dobre vychádza v podstate s každou bytosťou, ľudskou, či zvieracou. Dokáže sa nadchnúť pre činnosť, ktorú spolu s ním robíte, ale rovnako nadšene si bude vychutnávať celodenné leňošenie, ideálne ak ho pustíte na gauč (čo mu, k jeho veľkému sklamaniu, nie je umožnené).  Je to pohodový pes, ktorý má rád proste asi naozaj každého. Často sa smejem, že ak by ku mne prišli zlodeji, tak by ich privítal a ponúkol im kávu.

K záchranárčine som sa dostala v podstate zhodou náhod. Počas štúdia kynológie som sa zoznámila s hasičmi profesionálnymi i dobrovoľnými a dostala možnosť prísť sa pozrieť na tréning záchranárskych psov. Okamžite som sa zamilovala do zmyslu tej práce, a aj do práce samotnej. Už na prvom tréningu som vedela, že toto sa stane pevnou súčasťou môjho sveta. Neviem, občas to tak je, nekonáte rozumom, ale srdcom, a tam to moje srdce bilo rýchlejšie, než kde inde. Zároveň som asi mala šťastie, že som sa dostala na tréningy, ktoré viedli profesionáli, policajní psovodi, ktorých práca a prístup ma jednoducho fascinovali a motivovali. V podstate možem povedať, že ma toto šťastie stále sprevádza. Aj v súčasnosti mám možnosť zatrénovať si s najlepšími, s ľuďmi, ktorých si vážim tak po ľudskej stránke, ako i po odbornej. Okrem domovskej organizácie veľa trénujeme v Českej republike, s mnohými skvelými psovodmi, ktorých skúsenosti si nesmierne cením. Dvakrát za rok máme možnosť trénovať v Tritolwerku, v rakúskom záchranárskom raji, na niekoľkých ruinových trenažéroch. Tu sa vždy zíde partia skvelých ľudí a odnesieme si odtiaľ mnoho nových skúseností.

No, úprimne, práve u Hokyho to bola tá jeho opatrná a flegmatická povaha. Bol vyberaný primárne ako šteňa na canisterapiu, a toto poslanie jeho povaha dokonale naplnila. Ale spraviť z neho záchranára, to bol oriešok. Jeho opatrnosť bola ešte zvýraznená tým, že ako šteňa prekonal náročnú štvornásobnú zlomeninu labky, a tak sa naozaj vyhýbal neznámym terénom. S týmto sme bojovali naozaj dlho a naozaj po malých krôčkoch. Vtedy sa mi zdalo, že je to omnoho náročnejšie ustáť pre mňa, než pre neho. Dnes to ale vidím úplne inak, dnes už chápem, aký veľký boj tam práve on vybojoval sám so sebou a má za to môj obdiv a rešpekt. Potom sme mali problém ešte s tým, kto je na konci vôdzky, a teda so mnou. Hokyho povaha vyžaduje citlivejší a trpezlivejší prístup. Tam, kde by ste pri inom psovi použili trochu tlaku, tam s Hokym tlakom nepohnete. Ono to potom občas trvá dlhšie a ja som mala pár okamihov, kedy som cítila, že mi dochádza trpezlivosť. Ale nakoniec si ma Hoky vycvičil a ja som pochopila, čo to je skutočná trpezlivosť.

Vzhľadom na polohu, kde žijeme (okolie hlavného mesta, Podunajská nížina), špecializovať sa na lavíny by bolo dosť nezmyslom. Občas psy vezmem zaštekať si aj na lavínové sústredenie, ale je to skôr spestrenie a zimná dovolenka pre nás všetkych. Vodnú záchranu s Hokym nerobíme tiež, Hoky nerád pláva. Ruinu miluje, baví ho najviac a vzhľadom k faktu, že má dobrý pohyb po ruine a tú svoju prirodzenú opatrnosť, tak mu verím a viem, že si tam dá na seba pozor. Práve tu je to veľká výhoda. Keď niekedy vidím v ruine svoju maliňáčku, tak tŕpnem, či sa vráti celá. V našich podmienkach ale sú samozrejme najdôležitejšou špecializáciou plochy. Na Slovensku sa psy využívajú najčastejšie na pátranie po nezvestných hubároch, či turistoch, deťoch alebo osobách starších či chorých. Preto sú psy najčastejšie nasadzované práve v lesnom teréne.

Tak ako vo všetkom, talent je iba časť úspechu. Samozrejmosťou ale je, že s talentom to ide ľahšie, ale základom vždy bola a ostane drina, drina a ešte raz drina.

Stále je treba trénovať a stále je treba ponúkať nové a nové modelové situácie. Taktiež treba ustavične pracovať na udržaní motivácie. Je to vlastne celoživotný tréning. Tu proste platí, že cesta je cieľ.

U nás si podmienky nasadenia do akcie určuje v podstate konkrétna organizácia, pod ktorú patríte. Kynologický záchranný zbor Slovenskej republiky, kam patríme my, má jasne určené podmienky na to, aby ste sa ako tím so psom mohli zúčastniť pátracej akcie. Musíte so psom splniť limity pre udelenie skúšky buď podľa medzinárodného skúšobného poriadku – minimálne stupeň A, alebo podľa národného skúšobného poriadku – minimálne stupeň 1. Zároveň psovod musí absolvovať kurz prvej pomoci a pravidelne si obnovovať jeho platnosť a takisto topografické školenie. Máme tiež interné atesty, ktorých podmienky sú nastavené tak, aby preverili reálnu akcieschopnosť záchranného tímu. Musíte byť obaja pripravení fyzicky, psychicky a samozrejme mať potrebné vedomosti a skúsenosti.

Hoky má v tomto jasno. Za kus mäsa si nechá do kolena vŕtať. Od malička to bol jedák. Volali sme ho „tuleň“, pretože to bol taký malý tučko, ktorý bruško ťahal pomaly po zemi.

Ako som už spomenula vyššie, baví ho spať.  Naozaj, on to proste miluje. Alebo len tak ležať niekde pri vás, hlavne, že ste spolu. A miluje pohodové dlhé prechádzky.

Podelím sa o jeden, pri ktorom by ste sa mi krvi nedorezali od strachu. Pátračka bola v poľovnom revíre, a boli sme upozornení na zvýšený výskyt zveri. Človek si ale vraví, že predsa tá zver sa určite včas vyplaší. No a ako si tak prehľadávame určený sektor, pes sa mi vracal zľava a smeroval späť ku mne. Keď bol asi desať metrov odo mňa, zrazu sa zo zeme začali dvíhať dve obrovské kopy niečoho. Pes zastal a kopy sa zrazu rozbehli zmätene preč od psa. Samozrejme rovno na mňa. Asi už tušíte, že tie kopy boli dve divé prasatá. Boli to snáď najväčšie divé prasatá, aké som kedy videla. A rútili sa priamo na mňa. Keďže to boli sekundy, ani som nestihla uvažovať o tom, čo mám urobiť, či bežať, alebo stáť alebo si ľahnúť alebo neviem čo. Jednoducho som tam iba stála a čakala. Našťastie som asi pre ne vyzerala rovnako hrôzostrašne ako môj pes, lebo aj mňa vyhodnotili ako niečo, čomu je lepšie sa vyhnúť a tesne predomnou zrazu zmenili smer. Musím ale priznať, že mne sa vzápätí tak trochu roztriasli kolená, ale bola som rada, že pes je v poriadku. Chvíľu sme si dali pauzu, aby sme sa obaja skoncentrovali, a potom sme ešte dokončili prehľadávanie nášho sektoru.

Aby sa v chove dbalo na povahy, pretože sú základ pre spoločný život so psom, a na zdravie. Zároveň dúfam, že sa naše plemeno nestane módnym hitom a nepostihne ho rovnaký množiteľský boom ako už toľko iných plemien.

Foto: archiv Lucie Frisové