Záchranca alebo záchrancovia slovenského čuvača?

Objevte fascinující fakta o slovenském čuvači a jeho roli v četnické bezpečnostní službě za první Československé republiky! Ačkoli dlouho platilo, že za jeho záchranou stál především profesor Antonín Hrůza, nový výzkum ukazuje na továrníka Josefa Skoupila jako na klíčovou osobnost. Přečtěte si náš článek a ponořte se do příběhu, který možná mění dosavadní dějiny plemene...

Pri spracovávaní zvolenej témy  z času na čas natrafíte na fakty, ktoré  zásadne zmenia  váš pohľad na predtým nikdy a  nikým nespochybňovanú skutočnosť. Nedávno sa nám to udialo pri písaní jednej štúdie o úlohe slovenského čuvača v četníckej bezpečnostnej službe počas obdobia prvej Československej republiky. Počas jej koncipovania vyplávali na povrch pomerne výrazné odlišnosti v procese záchrany nášho národného plemena, nachádzajúceho sa v 20. rokoch minulého storočia  na pokraji vyhynutia.

Dlhé roky sa totiž v knižnej a v publicistickej literatúre jednoznačne  uvádzalo, že záchrancom plemena slovenský čuvač bol profesor Antonín Hrůza, veterinárny lekár, vedec, pedagóg a rektor Vysokej školy zverolekárskej v Brne. Túto informáciu nespočetnekrát potvrdili jednak mnohé staršie literárne pramene, ako aj súčasné elektronické zdroje, napríklad webové stránky chovateľských klubov, wikipédie a iné. Avšak náš nedávny výskum priniesol zistenie, že človekom, ktorý stál na počiatku záchrany nášho originálneho horského plemena bol továrnik Josef Skoupil.

Výsledok bádania bol natoľko prekvapivý, že nás oprávnil vysloviť nasledovný záver: Záchrana plemena bola výsledkom spolupráce dvoch výnimočných osobností – profesora Antonína Hrůzu  a jeho zaťa, úspešného veľkopodnikateľa Josefa Skoupila.

prof Antonín Hrůza

Antonín Sylvestr Hrůza (1. 1. 1865 – 10. 3. 1950). Vyštudoval Vysokú školu zverolekársku vo Viedni. Bol jedným zo zakladateľov Vysokej školy zverolekárskej v Brne. Pôsobil na viacerých miestach v Čechách, najdlhšie v Domažliciach a na Slovensku v Košiciach.  Zaslúžil sa o rozvoj chovu hovädzieho dobytka a propagoval chov teplokrvného koňa. V Brne vybudoval zootechnický ústav. Od roku 1920 pôsobil  v Brne ako profesor zootechniky Vysokej školy zverolekárskej a v rokoch 1923 až 1924 bol jej rektorom. V roku 1930 sa zúčastnil XI. medzinárodného veterinárneho kongresu v Londýne. Ako vedúci československej delegácie tam predniesol jediný referát „Vzťah zverolekára k chovu zvierat“. Na I. zjazde československých veterinárov v Brne v roku 1927 vystúpil s prejavom „K otázke dedičnosti získaných vlastností a významu tejto dedičnosti v chove hospodárskych zvierat". Ako delegát Československej kynologickej únie sa zúčastnil v roku 1935 III. zjazdu kynológov vo Frankfurte nad Mohanom. Predniesol tam  výsledky svojej práce „O duševnu psa“. Hrůza bol čestným predsedom Živy. Aktívne pôsobil v spolku na ochranu zvierat a v spolku na ochranu nevinne trpiacich ľudí. Bol tiež členom v zemskom zväze organizácií pre chov drobného hospodárskeho zvieratstva, v ženskom spolku chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva, v klube pestovateľov policajných a ušľachtilých psov, v Československej kynologickej únii a v iných. Založil aj spolok pre zriadenie zoologickej záhrady v Brne. Jeho publikačná činnosť bola rozsiahla. Kniha „Prehľad náuky o kŕmení hospodárskych zvierat a krmive“ vyšla v roku 1928 ako vysokoškolská učebnica. V rokoch 1926 až 1932 vydával mesačník „Chovateľské besedy“. Od roku 1931 vydával vestník československého kynologického zväzu „Pes“.

Skoupil Josef

Josef Skoupil (18. 6. 1892 – 1956). Absolvoval klasické gymnázium v Brne. Študoval na Českej vysokej škole technickej v Brne. Štúdium zanechal pre povinnosti pri spravovaní majetku, hlavne mlyna a hospodárstva v Skalici. Tam uplatnil svoju energiu a usilovnosť na zmodernizovanie rodinného mlyna firmy František Mikeš. Vybudoval aj novú firmu F. Novotný, obchod s benzínom, a prikúpil do Skalice ďalšiu firmu Jiřikovský a Hiebinger, výroba octu. Tieto tri firmy a pri mlyne ešte veľké hospodárstvo, zamestnávali viac ako sedemdesiat robotníkov a úradníkov. K mlynu bol pridružený koloniálny veľkoobchod s dopravnými  motorovými vozidlami a s konskými  povozmi. Skoupil bol viceprezidentom hospodárskej skupiny mlynárskeho priemyslu pri Zväze priemyselníkov, členom daňového výboru Zväzu priemyselníkov v Prahe, prezidentom Moravskosliezskej územnej sekcie Hospodárskej skupiny mlynárskeho priemyslu, viceprezidentom Plodinovej burzy v Brne, členom Výboru stálej delegácie mlynárskych organizácií Č.S.R, členom Poradného zboru obilného ústredia Č.S.R., predsedom Spolku moravských obchodných mlynov v Brne, členom predstavenstva Moravskosliezského zväzu veľkoobchodníkov ryže, členom Moravskosliezského združenia veľkoobchodníkov cukru v Brne,  predsedom dozornej rady Ústrednej jednoty obchodníckych družstiev v Prahe a iných.

Paměti

Uvedené konštatovanie vyplýva z viacerých relevantných prameňov. Predovšetkým z „Pamětí profesora Antonína Hrůzy“ a jeho „Vzpomínek“ (oba texty sú datované k 1. 1 1945), v ktorých je okrem iného uvedené: „Nemohu nezmíniti se o zásluze Jožínka v oboru naší kynologie. Po zkušenostech s různymi plemeny rozhodl se pro pokus s chovem tatranských ovčáckých čuvačů“.

Významné pôsobenie továrnika Josefa Skoupila popisuje v tomto smere aj  najmladší syn pána profesora JUDr. Čestmír Hrůza. Vo svojom zaujímavom rozprávaní, ktoré bolo zaznamenané na magnetofónovej páske, autenticky približuje konkrétne kroky spojené so založením chovu tatranského čuvača. JUDr. Čestmír Hrůza pritom spomína ako Jožínek (Josef Skoupil) kvôli čuvačom presvedčil svojho otca, aby sa venoval aj literárnej činnosti a na tento účel mu dokonca pridelil  stenotypistku:

Vzpomínky

„Začalo to nevinne. Jedného dňa dostal môj otec do ústavu bielu guľku chumáčov. A toto niečo nemalo meno. Ale keďže som nedávno čítal milovanú knihu Jacka  Londona Jerry z Ostrovov, netrvalo dlho, kým som psovi dal meno Jerry – patriarcha –  uvedený pod číslom jedna v plemennej knihe, t.j. ako praotec dnes už medzinárodne uznávaného plemena čuvač. A bol to práve Jožínek, kto podal otcovi pomocnú ruku, keď Jerry dosiahol vek, keď zábava končí a je potrebné dbať na zachovanie rodiny. Hľadala sa kamarátka pre Jerryho. Nebolo to ľahké. Čuvače, ktoré môj otec poznal z čias veterinárnej práce v Košiciach, akoby zmizli. Vhodný chovný materiál Maďari po separácii Slovenska odviezli. Jožínek neľutuje náklady a posiela neviem koľko pracovníkov do Tatier, ktorí sa po pár dňoch vracajú s opálenou tvárou, ale s prázdnymi rukami. Nebol by to Jožínek, keby založil ruky. Pustil sa do hľadania plnou parou vpred cez četnícke stanice. Koniec koncov, bola to realizácia myšlienky môjho otca. A dobrá vec sa podarila a láska zaťa zvíťazila. A potom v Skalici nad Svitavou vznikla chovateľská stanica pod ochrannou známkou Zlatá Studna“.

Toľko najmladší syn pána profesora.

Publikácia Čuvač

Situáciu s procesom záchrany plemena výrazne osvetľujú už vyššie uvedené Paměti a Vzpomínky profesora Antonína Hrůzy. Pritom oba tieto texty väčšmi korelujú so slovami a verziou  JUDr. Č. Hrůzu, než neskoršia publikácia samotného Prof. A. Hrůzu (1947).

V tejto monografii pán profesor podáva veľmi stručne a čiastočne aj v pozmenenom svetle interpretáciu jednak svojich, rukou napísaných  pamätí a  odlišnú aj od  rozprávania svojho syna. Napr. v texte knižky na str. 8 konštatuje: „...podarilo sa mi získať z Tatier dvojicu nepríbuzných čuvačských šteniat..... odovzdaná bola továrnikovi Josefovi Skoupilovi, majiteľovi psinca Zlatá Studna v Skalici nad Svitavou“.  V  poslednej  vete uvedeného citátu použil  prekvapivo trpný rod.... V knižke akoby opomínal úlohu a zásluhy svojho zaťa. Pritom vo svojich, vlastnou rukou napísaných pamätiach, výrazne vyzdvihuje jeho prínos. Predovšetkým stojí za zmienku konštatovanie pána profesora, že pokus s chovom tatranských ovčiarskych čuvačov sa podaril a tým bol daný základ k založeniu špeciálneho spolku pre tento plemenný ráz a vlastnú plemennú knihu.

Skalice - Mikšův mlýn

Aj napriek uvedeným odlišnostiam je v zachovaných textoch vypovedané všetko podstatné. Veľkopodnikateľ  Josef Skoupil sa rozhodol pre chov orientovaný  na čuvačov v areáli svojho mlyna, pričom realizátorom a garantom cielenej plemenitby sa stal profesor A. Hrůza. Kompletné logistické zabezpečenie šľachtenia jedinečného horského psa ležalo na pleciach továrnika, ktorý mal na realizáciu celej, finančne náročnej myšlienky, dostatok prostriedkov, ako aj nevyhnutné podmienky v materiálnej a v personálnej základni svojho hospodárstva v Skalici nad Svitavou, kde, okrem po mame zdedeného mlyna, založil ďalšie dve prosperujúce firmy.

Mlyn v Skalici

Nevypovedanou však zostáva otázka, prečo profesor A. Hrůza tieto zásadné vety uvedené vo svojich rukopisoch neuviedol  aj v monografii, rovnako ako sa v knihe nezmienil o nasledovnej skutočnosti: „Jožínek je od roku 1933 nepřetržiě jednatelem spolku. Odchov čuvačů z Jožínkova psince „Zlatá studna“ dal základ plemennej knize, která vykazuje  cez 700 jedinců (Paměti profesora Antonína Hrůzy, 1945). Pritom nezastupiteľnú úlohu zohral profesor pri samotnom šľachtení, v ktorom úspešne uplatňoval  úzku príbuzenskú plemenitbu s cieľom upevnenia požadovaných znakov a vlastností plemena. Rovnako významne propagoval čuvača na verejnosti prostredníctvom  tlače a rozhlasu.

Věra Skoupilová-Hrůzová

Kľúčovou sa  v kontexte  uznania tohto plemena javí spomenutá profesorova publikácia, ktorá sa stala základom pri uznaní a registrácii slovenského čuvača Medzinárodnou kynologickou federáciou v roku 1965. Hrůzova odborná obhajoba čuvača ako samostatného plemena bola vysoko kvalifikovaná. Bola podporená dostatočnými vedeckými argumentmi a dôkazmi, vďaka čomu dokázala odolať aj nepríjemným snahám maďarských chovateľských kruhov poprieť existenciu nášho jedinečného horského psa. Z Maďarska sa ozývali hlasy snažiace sa vyvrátiť jeho názory ohľadom pôvodu čuvača a výkladu o názve plemena (Hrůza, 1947, s. 9).

Profesorova vnučka Magda Skoupilová

Skalický mlyn je spätý aj s významným československým spisovateľom, novinárom a dramatikom Karlom Čapkom, ktorý zohral pri záchrane tatranského čuvača zaujímavú rolu. Ako prvý publikoval vo svojom  fejtóne,  uverejnenom v Literárnych novinách (1928),  zmienku  o  existencii    nadmieru  svojrázneho   slovenského   ovčiackeho  psa,   ktorého  nazval   pes fatranský. Hospodárstvo Skoupilovho mlyna je spojené aj s jednou zaujímavou skutočnosťou, týkajúcou sa životnej lásky významného literáta Karla Čapka  k  Věre Hrůzovej,  dcére pána profesora. V spoločenských kruhoch sa o tom dlhý čas nehovorilo, až keď knižne vyšli v druhej polovici 20. storočia  Čapkove „Dopisy ze zásuvky Věře Hrůzové“ (Bakala 2004). Listy odzrkadľujú peripetie milostného vzťahu od počiatočného okúzlenia, cez potlačovanú vášeň až k pozvoľnému upokojeniu po Věrinom sobáši v roku 1923 a k priateľstvu. Spisovateľ dokonca Věru zosobnil ako princeznú Wille vo svojej knihe Krakatit, v ktorej použil názov bájnej krajiny Zahur ako prešmyčku priezviska Hrůza. Karel Čapek sa s Věrou zoznámil v literárnom salóne u Anny Lauermannovej-Mikschovej počas jej štúdia v Prahe.

Karel Čapek

Spisovateľ okrem doloženej korešpondencie navštevoval osobne skalický mlyn. Ale v  roku 1935 sa oženil so známou herečkou Olgou Scheinpflugovou.  Ktovie, ako by sa skončil osud originálneho horského psa, ak by sa životné cesty uvedených osobností vyvinuli inak a Věra Hrůzová by sa napokon nevydala za úspešného továrnika Josefa Skoupila. Bez ich manželstva by sa plodná spolupráca dvoch významných osobností (J. Skoupila a A. Hrůzu) v skalickom hospodárstve určite neuskutočnila. A tak vznikol neobyčajný príbeh záchrany slovenského čuvača, originálneho plemena, natrvalo prepojeného s históriou spoločného štátu Čechov a Slovákov.

RNDr. Vladimír Ďurišin

Foto:  úvodní foto Pixabay, archiv RNDr. Vladimíra Ďurišina, materiály prof. Antonína Hrůzy, 100 jedinečných fotek Karla Čapka, archiv Ing. Davida Uhlíře, archiv Caroly Wastiaux, pravnučky A. Hrůzy, Josef Bareš,