Duriče a farbiare, psy s odhodlaním

V oblíbeném seriálu o lovecké kynologii z pera Andrey Tobiásové se tentokrát ponoříme do umění slídičů a honičů. Dozvíme se, že tito psi patří k nejstarší skupině loveckých psů, že se na lov používali ještě před vznikem loveckých zbraní a mnoho dalšího.

Durič je všeobecný názov pre poľovné plemeno psov, ktoré sa používa na durenie zveri. V rámci systematiky FCI sa tieto plemená zaraďujú do skupiny č. 6. Do tejto skupiny sa zaraďujú aj farbiare, ktoré sú vyšľachtené na vystopovanie ,,červenej“ stopy zveri. Ako uvádza literatúra farbiare sú starodávnou skupinou duričov. Sú to pokojné a inteligentné psy, majú vynikajúci čuch, v podstate neprenasledujú zver živú, ale sú vycvičené na sledovanie farebnej stopy ranenej zveri. Sú vytrvalý a odhodlaný pracovať aj niekoľko hodín, len aby potešili ,,svoje ego“ a samozrejme svojho vodcu. 

Tieto psy patria k najstaršej skupine poľovných psov. Na lov sa využívali ešte pred vznikom poľovných strelných zbraní. Malá zver sa tým pádom lovila do sietí, veľkú zver zahnali, a tak umožnili lovcovi uloviť ju.

Duriče majú vynikajúci čuch a vyznačujú sa vytrvalosťou. Najviac duričov sa nachádzalo v stredovekom Francúzsku. Svorky psov lovili zver pre potešenie šľachty a kráľov.

 Duriče sú hladkosrsté, hrubosrsté alebo nízkonohé plemená. Majú obdĺžnikové svalnaté telo. Hlava je plochá alebo mierne zaoblená. Duriče majú obvykle dlhé zvesené uši, ktoré smerujú všetky čuchové prúdy k ňufáku. Ovisnuté a vlhké pysky tiež napomáhajú zachytávaniu pachovej stopy. Srsť je krátka a pomerne hrubá, chvost sa u duričov neskracuje. Farbiare sú tiež obdĺžnikového rámca tela, ale sú vyššie v krížoch ako v kohútiku. Hlavu nesú vodorovne, a tak isto niekedy aj chvost. Ušnice majú vysoko nasadené, dlhé, široké a zaokrúhlené.

Farbiare svojim jemným čuchom vedia rozoznať pach jednotlivých jedincov jelenej zveri. Pracujú najmä po farbenej stope raticovej zveri, jelenej zveri ale aj diviačej a danielej, a to aj vtedy, keď na stope nie je farba.

V Čechách a na Morave sa duriče najviac rozšírili v sedemdesiatych rokoch.

K duričom sa radia tieto plemená psov: Štajerský durič, Bígl, Slovenský kopov, Baset, Fínsky durič, Malý modrý gastónsky durič, Rakúsky krátkosrstý durič, Švajčiarsky durič, Svätohubertský pes, Nemecký durič, Tatranský durič a iné.

K farbiarom zaraďujú tieto plemená: Alpský jazvečikovitý durič, Bavorský farbiar, Hanoverský farbiar.

Pracujú buď v skupinách, alebo samostatne, často aj v dvojiciach, trojiciach alebo vo svorkách. Nerobí im problém vyhľadávať v hustých lesoch alebo zalesnenom horskom teréne.

Ich zmysel pre orientáciu je výborný. S nosom sklopeným k zemi dokážu sústavne sledovať stopu a neschádzať z nej.

Výcvik týchto odhodlancov je dlhý a vyžaduje si dôslednosť a trpezlivosť.

Chov poľovných psov

Chovom ako takým sa rozumie cieľavedomá plemenitba, na ktorú sa využívajú jedince toho istého plemena. Tieto jedince musia spĺňať podmienky chovného psa a chovnej feny. Podmienky, ktoré sú dôležité na uchovnenie, sú individuálne, odhliadnuc od daného plemena a klubu v ktorom sa toto plemeno nachádza. Takže podmienky navrhujú jednotlivé chovateľské kluby, im to schvaľuje predsedníctvo kynologickej jednoty, zväzu alebo únie a platia pre celé územie republiky.

V jednej zásade ide vlastne o získanie ocenenia exteriéru a vykonanej skúšky, bonitácie.

Vlastný chov sa uskutočňuje voľným spôsobom, evidovaným spôsobom alebo riadeným spôsobom.

Každý klub má svoje ostatné podmienky, ktoré musí chovateľ splniť, ako napríklad – počet párenia v roku, počty šteniat, počet vrhov v roku, prihlasovanie vrhov, tetovanie, čipovanie šteniat.

Pre evidenciu všetkých čistokrvných psov poľovných plemien a pre potrebu plemenitby sa zapisujú do plemennej knihy. Súčasťou plemenných kníh sú: kartotéka chovných psov a sučiek, kartotéka importovaných jedincov, kartotéka všestranných psov alebo brlohárov, duričov, stavačov a iné.

Chovateľské kluby

Podľa záujmu sa každý majiteľ alebo chovateľ psa môže stať členom príslušných chovateľských klubov poľovných psov. V Čechách a na Slovensku je mnoho chovateľských klubov, ktoré zastrešujú určité poľovné plemená psov.

Párenie a starostlivosť o gravidnú fenu

Ruja je u feny dvakrát do roka, bez ohľadu na to, či vychovala šteniatka alebo nie. Podľa chovateľského poriadku môže byť fena pripustená raz za rok, ak nedôjde k oplodneniu, je možné ešte raz párenie opakovať. Najčastejším období na pripúšťanie je jar. Keď sa fenka hára, je neposlušná a vyhľadáva psa. Ak chceme predísť nežiadanému pripusteniu, je dôležité ju kontrolovať a strážiť, na prechádzkach ju máme na vodiacom remeni.

Dôležité je odpozorovať, kedy začne fenka prvý deň farbiť. Na 10 až 12 deň od prvého dňa farbenia dáme sučku spáriť s vybraným chovným psom. Párenie môžeme po 24 až 48 hodinách opakovať (vajíčka dozrievajú postupne a životnosť spermií je 48 hodín) dvakrát až trikrát, aby sme zaručili oplodnenie.

Gravidita trvá 63 dní. V prvej polovici gravidity je dobre sučku odčerviť. Postupne upravujeme zloženie potravy tak, aby obsahovala dostatok stráviteľných látok, vitamínov a rôzne minerálne látky. Krátko pred pôrodom podávame najmä mlieko a obmedzíme výkony, ktoré by fenu veľmi unavovali.

Pred pôrodom vyčistíme koterec, ktorý umiestnime na tichom a chránenom mieste tam, kde sa fena bude cítiť bezpečne. Normálne kotenie trvá asi 8 hodín a fena ho zväčša zvládne bez pomoci. Šteniatka si sama poumýva a zbaví ich plodových obalov, prehryzie pupočnú šnúru a oblizovaním do sucha očistí. Počas dojčenia musí chovateľ dbať na to, aby sa fena riadne nasýtila a mala primeraný pohyb. Staráme sa o to, aby bola so šteniatkami stále v čistom prostredí. Koterec upravíme na potreby šteniatok tak, aby sa mohli pohybovať, ale aby sa nezranili. Do 10 dní začnú vnímať svet aj zrakom.

Niektorým poľovným plemenám psov sa skracuje chvost, najlepšie je to urobiť do 5 dní od narodenia.

V prvých dňoch šteniatkam stačí materské mlieko. Približne v treťom týždni sa šteniatkam začínajú prerezávať mliečne zuby a od toho času ich začneme aj prikrmovať. Podáva sa im kaša z jemne mletého mäsa, surových vajec, ovsených vločiek, mlieko. Dbáme na dostatok čerstvej a nezávadnej vody.

Na začiatku 4 týždňa šteniatka odčervujeme. Potom sa odporúča znova odčervenie zopakovať pred predajom (8 týždni ich veku).

Do mesiaca od narodenia šteniatok sa nahlasujú príslušnému klubu a to prihláškou vrhu. Mená šteniatok sa začínajú rovnakým začiatočným písmenom. Prihlášku zašle chovateľ spolu s preukazom feny o pôvode. Kynologické oddelenie vyhotoví pre každé šteňa preukaz o pôvode.

Preukaz o pôvode obsahuje: meno psa, názov chovnej stanice (napr. Xav z Táranky), opis šteňaťa, štyri generácie predkov, skratka plemennej knihy, číslo zápisu, dátum narodenia.

Na zadnej strane sa postupne zapisujú skúšky, výstavy, zmeny majiteľov, veterinárne zásahy.