Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Vznik služby policajných psov v rakúsko-uhorskej monarchii – 6. díl

Další díl historických milníků, tedy seriálu pro opravdu náročné čtenáře, kteří se však zajímají o služební kynologii, je zde! Tentokrát nese název „Vznik služby policajných psov v rakúsko-uhorskej monarchii v kontexte jej vplyvu na rozvoj policajnej kynológie v Československu“. A rozhodně stojí za přečtení.


Vznik služby policajných psov v rakúsko-uhorskej monarchii – 6. díl
Plk.v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin 27.1.2023 1797x Služební kynologie

Úvodní foto: Četník František  Růžek s nemeckou ovčiačkou Vlčkou z Klamovky  a s dobermanom Petarom (Zdroj: https://sechtl-vosecek.ucw.cz)

V rakúsko-uhorskej monarchii  bola situácia so zaradením psov do výkonu bezpečnostnej služby komplikovaná. Pritom prvé vedecké základy zavedenia policajnej kynológie do bezpečnostnej praxe boli  položené v rakúsko-uhorskej monarchii – v mnoho národnom štátnom útvare, ktorého súčasťou boli aj  viaceré slovanské etniká, vrátane Čechov a Slovákov. O myšlienku uplatnenia výnimočných vlastností psa v bezpečnostnej službe a v kriminalistike sa zaslúžil samotný zakladateľ modernej kriminalistiky Dr. Hans Gross, vyšetrujúci sudca, vedec a profesor pôsobiaci na univerzitách  rakúsko-uhorského cisárstva v Grazi a v Prahe. Tento rakúsky kriminalista bol prvým autorom, ktorý vo svojich rozsiahlych odborných dielach opísal aj význam využitia tohto prostriedku pri samotnom vyšetrovaní trestných činov.

Napriek tomu boli začiatky uplatnenia psov  v žandárstve a v polícii v stredoeurópskej dynastii rodu Habsburgovcov veľmi tŕnisté. Samotný zrod policajnej kynológie a jej vývoj záviseli viac menej od úsilia a entuziazmu niekoľkých  neúnavných nadšencov. Počiatočné snahy o jej inštitucionálne uplatnenie v bezpečnostných zložkách vyústili  v polovici 19. storočia dokonca do úradného zákazu používať psy v službe. V  metodickej príručke: „Poučenie o službe pre zemské žandárstvo“ z roku 1851 bolo vo všeobecnej časti ustanovenie, ktoré explicitne zakazovalo vodiť žandárom psy do služby. Rovnako aj „Služobná inštrukcia“ z roku 1895 podľa §10  nedovoľovala žandárovi brať psa do služby. Pritom v tomto období prvotných pokusov o zavedenie psov do policajno-žandárskych štruktúr sa tieto spoločenské zvieratá sporadicky objavovali v prítomnosti vyobliekaných vojensky zoradených vyšších dôstojníkov. Na zverejnených fotografiách  súkromné psy pôsobili skôr ako ich ozdoba, pretože v tých časoch neboli zaradené do výkonu bezpečnostnej služby. Muselo prejsť minimálne jedno desaťročie, kým  cisárstvo začalo pomaly opúšťať svoje  Rielchelmann-Dunau and Count v Hahn, were however unable to maintain the impetus of their initial idea and, whether because they were more dedicated than organised, or because there still was no clear idea of type, the club folded after a very shorpôvodné predsudky a bolo ochotné aspoň čiastočne prijať vtedajšie pokrokové poznatky o schopnostiach a využití štvornohých pomocníkov  pri eliminácii  trestnej činnosti a najmä v pátraní po zločincoch. 

Aj v českej časti  Rakúsko-Uhorska  bola situácia so zavedením psov do  bezpečnostnej služby rovnako zložitá ako v celej monarchii. Dobová tlač prinášala o tom informácie:

 „V německé říši věnují otázce policejních psů náležitou pozornost, jak jsme se již často  zmínili. Spolky pro chov policejních psů čítají  tisíce členů, kteří horlivě   propagují zásadu,     aby i na tomto poli člověk náležitě zužitkoval velkého nadání psů, jejich rozvahy a chytrosti.“ (Časopis Svět zvířat, č. 240/1909, s. 6.).

Významnou kynologickou osobnosťou vytrvalo presadzujúcou uplatnenie „štvornohých pomocníkov“ vo vtedajšej  bezpečnostnej službe bol český  četník Theodor Rotter (1873-1944). Ľady odporu voči psom sa jeho zásluhou začali v  žandárskej správe   postupne oslabovať. Rotter od roku 1908 získaval o svoje  prvé kynologické poznatky  počas  svojich dovoleniek  v nemeckom Saarbrückene v Nemecku, ako aj  Paríži vo Francúzsku (Pozn.: bolo pre neho výhodou, že Európa bola zo začiatku 20. storočia z veľkej časti otvoreným kontinentom. Ak sa chcel niekto napr. z Pressburgu (Bratislavy) vybrať do okolitých metropol, akými boli Viedeň, Praha či Budapešť, nepotreboval žiadny cestovný doklad na spôsob dnešných pasov. Vďaka Drážďanskej konvencii z roku 1859 mohli občania rakúskej monarchie bez pasu cestovať aj do krajín Nemeckej ríše (https://dennikn.sk/2563280/ako-sa-kreslia-hranice-aj-rok-po-trianone-prislo-madarsko-s-navrhom-aby-mu-pripadol-zvolen/). Túto príležitosť český kynológ iniciatívne využil.

Ešte pred Rotterovým pôsobením sa začiatkom 20. storočia  v rakúsko-uhorskej monarchii  zaoberal myšlienkou uplatnenia policajných psov v bezpečnostnej službe aj prednosta Vyšetrovacieho úradu viedenskej polície Kamillo Windt, rodák z Písku. Už v  roku 1901 navrhol Ústrednému inšpektorátu, aby sa psy používali podľa zahraničného modelu, pretože podľa neho predstavujú „cennú pomôcku – nástroj“ pre každodennú prácu polície. Táto inovácia však bola  rakúskou  policajnou  správou  považovaná  za  príliš veľkú záťaž a návrh bol hneď v začiatkoch zamietnutý. Neúspešné snahy zaviesť policajné psy do služby siahajú ďalej k 5. aprílu 1902: Windt  znovu neúspešne  navrhol Ústrednému inšpektorátu, aby boli tieto zvieratá využívané ako „doprovod  tzv. územných policajtov“ v nezastavaných častiach Viedne, a aby policajti skúsenosti s týmto spôsobom služby vyhodnotili. Prvýkrát bol vo Viedni v hliadkovej službe využitý pes až niekedy na jar v roku 1902. Policajného inšpektora Josefsdorfa si na ulici zamiloval voľne pobiehajúci pes, a už sa od neho nepohol. Inšpektor mu dal meno Kuno. Nadriadení nad ich spoločným hliadkovaním len privierali oči.

Prelomovým rokom pre zavedenie psov do policajnej služby sa tak stal  dátum 1909, kedy bol vo Viedni založený aj Rakúsko-uhorský spolok policajných psov!

Počiatky uplatnenia psov v žandárstve cisárskeho a kráľovského  mocnárstva siahajú v prvých rokoch minulého storočia geograficky aj na Balkán, konkrétne do Bosny a Hercegoviny (Fuchs 1903, s. 149). Získané skúsenosti z  úspešného využívania psov pri vyhľadávaní a zadržiavaní zločincov v uvedenom regióne mali byť odrazovým mostíkom pre ich zavedenie v celom Rakúsko-Uhorsku. Inšpektor viedenskej polície prevzal koncom marca 1907  trojmesačného nemeckého ovčiaka pochádzajúceho  z chovateľskej stanice Maxa von Stephanitza. Šteňa sa dostalo do rúk polície ako dar viedenského fabrikanta. A v januári  1908 sa tri nemecké ovčiaky Wolf, Lux a Flora  stali štvornohými sprievodcami žandárskeho pochôdzkára. Oficiálne povolenie k ich služobnému používaniu v policajnej práci udelilo c. k. Ministerstvo zemskej obrany až v nasledujúcom roku 1909 a vyčlenilo aj príslušné finančné prostriedky na ich komplexné zabezpečenie. Prelomovým rokom pre zavedenie psov do policajnej služby sa tak stal  dátum 1909. V tom roku  bol vo Viedni založený aj Rakúsko-uhorský spolok policajných psov (Der Österreichisch-ungarische Polizeihundeverein), ktorý sa  staral o výchovu  a výcvik psov  pre  žandárstvo a  políciu. Spolok žiadal Ministerstvo zemskej obrany, aby príslušníkom žandárstva povolilo aktívnu účasť na činnosti tohto združenia. Po predchádzajúcich prieťahoch udelil žandársky inšpektor v rámci svojej pôsobnosti generálne povolenie všetkým príslušníkom žandárstva na vstup do spolku, avšak s podmienkou, že tým pre žandárstvo nevzniknú žiadne neprimerané materiálne výdavky. Uvedené povolenie ale neznamenalo povolenie držať psov na žandárskych staniciach a vodiť ich do služby, pretože „vodenie policajných psov do služby by spôsobilo viac škôd ako osohu“. Žandársky inšpektor poukazoval vo svojom zdôvodnení na to, že psovod so svojím štvornohým pomocníkom  by sa mohol stať predmetom útoku voľne pobiehajúcich psov, a že jeho príchod do obce by bol miestnymi psami hlavne v noci zďaleka avizovaný. Zákaz vodiť psy do služby uvedený už v spomínanom v paragrafovom znení Služobnej inštrukcie bol týmto plne odôvodnený. Napriek uvedenému mala viedenská polícia v roku 1911 už 16 služobných psov (https://www.jstor.org/journal/archofferech).

Po uvedených viac-menej sporadických pokusoch zaviesť psy v žandárstve Rakúsko - Uhorska položil základy tejto novo sa rodiacej služby práve Rotter na teoretických fundamentoch, ktoré získaval v zahraničí. Po návrate   z Nemecka  zakúpil z  vlastných finančných prostriedkov z Fuchsovho Canisportu v Prahe dva nemecké ovčiaky – Vlčku z Klamovky a Vlčka z Klamovky.  V žandárskej stanici v Kladne, ktorej bol veliteľom, ich začal pomocou dvoch kolegov cvičiť podľa skúseností získaných  na spomenutých zahraničných cestách.  Psy mal ustajnené v tamojších četníckych kasárňach.

V tom istom období nastúpil na kynologickú scénu v českej časti rakúsko-uhorskej monarchie aj obvodný  policajný inšpektor  Václav Matoušek z Prahy. Na Pankráci založil súkromnú chovateľskú stanicu čistokrvných policajných psov s názvom „Praga.

Žandárska správa vo Viedni nemohla vyššie uvedené aktivity ignorovať a v roku 1909 bola nútená zaoberať sa používaním policajných psov vo výkone bezpečnostnej služby - Theodor Rotter presadzoval koncepciu, aby bol na každej žandárskej stanici v Čechách pridelený jeden služobný pes. Jeho zásluhou boli roku 1910 s povolením Ministerstva zemskej obrany v sliezskej časti mocnárstva na skúšku založené prvé žandárske stanice so služobnými psami. V Ostrave, v Karvinej a vo Frenštáte slúžili tri policajné psy. Bol to ďalší výrazný prielom postupného zrodu inštitútu policajnej kynológie v bezpečnostnej službe a  v zaradení psov do  praxe.. Psy však boli  súkromným majetkom svojich psovodov. Vzápätí sa však v žandárskej správe nahromadili požiadavky ďalších veliteľstiev, aby aj u nich boli do výkonu bezpečnostnej služby skúšobne zaradené policajné psy. Po schválení týchto žiadostí dostávali psovodi štátne príspevky na držanie svojich štvornohých zverencov a niektorým bolo  povolené aj služobné psy odchovávať. Pozitívne výsledky po zaradení prvých policajných psov v žandárstve tak na seba nenechali dlho čakať. Už v roku 1910 sa podarilo v Hodoníne pomocou policajného psa vypátrať páchateľa tzv. poisťovacej vraždy. Neskúsenosť psovoda, ktorý nedokázal porote na súdnom pojednávaní  objasniť podstatu stopovacej činnosti psa, trochu skomplikovala proces. Tento nedostatok bol však vystúpením T. Rottera ako odborného znalca  vysvetlený a uvedený na pravú mieru. Rotter (1939) v jednom zo svojich časopiseckých príspevkov uvádza aj prípad aportovania dôkazného predmetu služobným psom žandárskeho veliteľstva v Písku:

Na konci roku 1910 dostal i četník Jiří Macháček z Četnické stanice v Písku povolení chovat a  cvičit v četnických kasárnách svého psa Rolfa. Řídil se podle rytmistrem Rotterem nedávno vydanou příručkou „Výcvik a použití služebních psů“, která byla 27. července 1911 schválena s platností pro celé rakouské četnictvo. Obsahovala i ustanovení, jak si má četník – vůdce „služebního“ psa počínati před soudem. Po několikaměsíčním usilovném výcviku obdržel na základě přezkoušení Rolfovy poslušnosti četník Macháček od píseckého okresního strážmistra povolení vodit svého Rolfa do služby. Při obchůzce vykonávané se služebním psem Rolfem kontroloval četník Macháček na nádraží Plzeňsko – budějovické trati v Písku muže nesoucího pytel napěchovaný peřím. Výslechem zjistil, že jde o Františka Závorku, kovářského pomocníka 12. 9. 1878 rozeného a příslušného Smrkovice, který přenášené peří odcizil při vloupání do domku rolníka Jindřicha Berana ve Smrkovicích a chtěl jej v Písku zpeněžit. Macháček potěšen vidinou „špícka“ – species facti neboli udání, které bude sepisovat u píseckého okresního soudu, vyzval Závorku, aby ho následoval do vlaku, kterým se ho rozhodl eskortovat k soudu. Poté, co se vlak rozjel, využil zatčený nestřeženého okamžiku a pokusil se o útěk otevřeným oknem jedoucího vlaku. Četníka, který mu v tom chtěl zabránit, bodl kapesním nožem ukrytým pod košilí do pravé ruky. Jelikož poraněný Macháček povolil sevření, zdařil se Závorkovi útěk. Vtom služební pes Rolf bez jakéhokoliv povelu vyrazil oknem stále jedoucího vlaku za prchajícím zločincem, zakousl se do něho a držel ho až do příchodu svého pána z nouzově zastaveného vlaku. Po spoutání pachatele řetízky pokračovala eskorta k soudu polními cestami. Pojednou se Rolf náhle vzdálil zpět k místu zápasu, aniž by poslouchal povely svého pána. Po chvíli se vrátil a přinesl corpus delicti – zakrvácený nůž, který pachatel odhodil. A tak byl František Závorka píseckému okresnímu soudu udán nejen pro přestupek krádeže podle § 460 trestního zákona, ale zejména pro zločin násilného vztažení ruky na osobu vrchnostenskou podle § 81 trestního zákona, jejichž spáchání bylo doloženo odcizeným peřím a aportovaným nožem“. 

Aj napriek určitým nejasným okolnostiam a možno aj nepresnostiam pri zachovalom opise dobového skutku (pes najprv psovoda pri napadnutí nebránil, ale vzápätí útočníka cez okno idúceho vlaku prenasledoval a zadržal, a neskôr z vlastného popudu aportoval zakrvavený nôž...) môžeme predsa len konštatovať, že pes bol prvýkrát použitý „proti osobe“, v dnešnej terminológii ako donucovací prostriedok v zmysle zákonných oprávnení. V danom historickom kontexte bol tento zákrok niečím výnimočným najmä v spojitosti so zákazom použiť psa proti človeku, aj keď sa ten zjavne dopúšťal trestnej činnosti.

Pozitívne výsledky po zaradení prvých policajných psov v žandárstve tak na seba nenechali dlho čakať. Už v roku 1910 sa podarilo v Hodoníne pomocou policajného psa vypátrať páchateľa tzv. poisťovacej vraždy!

Theodor Rotter spracoval v uvedenom období pre rakúske žandárstvo služobnú smernicu „Výcvik a použitie služobných psov“, ktorá bola dňa 27. júna 1911 schválená c. k. Ministerstvom zemskej obrany ako príručka s platnosťou pre celé cisárske a kráľovské žandárstvo (Rotter 1936). V roku 1913 vyšla podľa uvedeného prepisu  aj kniha v mäkkej väzbe: „Anleitung zur Dressur von Polizeihunden“ – „Návod na výcvik policajných psov“.

Monografia obsahuje špecifikáciu plemien policajných psov, podmienky pre  ich  zaradenie do služby, inštrukcie pre výcvik psov v cvikoch poslušnosti, v prvkoch obrany, v pachových prácach na mieste činu a ustanovenia, ako si má žandár – psovod služobného psa počínať pred súdom. Rotter sa v uvedenej publikácii venuje aj schopnosti špeciálne vycvičeného psa označiť osobu podľa jej pachu zanechaného na predmete. Išlo v tom období o opis praktických skúseností so psom, ktorý bol v publikáciách (Rotter 1911; 1913) nazvaný – rekognoszierender Hund. Vtedajšia prax  psovodov bola založená na tom, že ak bol nájdený pri pátraní po tzv. horúcej stope dôkazný materiál, ktorý páchateľ na úteku z miesta činu stratil, odhodil alebo uschoval, mohol byť následne použitý policajný pes. Ten vykonal vyhľadanie osoby na základe nájdeného predmetu formou, ktorú môžeme dnes označiť ako spôsob identifikácie osoby „in natura“, „in vivo“ alebo „in lineup“. Preverovaná podozrivá osoba si pri tomto úkone zvolí miesto v líniovej zostave figurantov. Potom je privedený služobný pes, ktorému je daný dôkazný materiál na načuchanie – t.j. na nasumovanie pachu. Pes potom po vyslaní k figurantom nacvičeným spôsobom, napr. zaľahnutím, v sede, v stoji alebo vyštekaním, označí osobu so zhodným individuálnym pachom.  Pri uvedenom označení osoby nejde o jej identifikáciu na základe rekognoskácie – teda prieskumu v našom význame slova, alebo  rekognície, teda znovuspoznania. Ide o jej individualizáciu na základe porovnania a stotožnenia individuálneho pachu. Neskôr ďalší autori Jurka (1924), Drásta a Knor (1926) a tiež samotný Rotter (1937) označovali uvedený spôsob individualizácie ako „vyhľadanie osoby podľa navetrania na predmete“.

Pre rozvoj samotného inštitútu policajnej kynológie bolo dôležité aj odborné preverovanie praktickej výkonnosti a prípravy psov určených pre službu. Prvé policajné skúšky policajných psov sa konali dňa 6. augusta 1912 pred početným obecenstvom počas výstavy psov organizovanej Rotterom v Písku. Skúšobnú komisiu tvorili dr. Weltrubský z Weltrub, inžinier Fr. Kraus a lesmajster K. Adlera. Šesť služobných psov – štyri nemecké ovčiaky a dva erdelteriéry predviedlo cviky poslušnosti, pachové práce a obranu. Najlepšie obstála Vlčka z Klamovky psovoda Františka Růžeka z Litoměric pred erdelteriérom Petarom vedeným strážmajstrom V. Krejzarom z četníctva v Hradci Králové (Národní listy, 1912).

V uhorskej časti rakúsko-uhorskej monarchie vyšla v Budapešti v roku 1909 kniha: „Ebtenyésztés“ – „Chov psov“. Autorom tejto príručky pre chovateľov, poľovníkov a milovníkov psov – tak ako ju charakterizuje jej podtitul, bol stredoškolský učiteľ Károly Monostori. Výcviku psov pre policajnú službu venoval jednu z menších podkapitol.

Uhorské kráľovstvo ako súčasť monarchie preberalo všetky právne predpisy iba v prípade, ak sa týkali oboch častí riadenia štátu. Toto kráľovstvo, pod ktoré patrilo aj dnešné územie Slovenska, malo k služobným psom ako samostatná samosprávna jednotka vyhranenejší postoj, ako jeho rakúsky náprotivok. Služobné psy sa v rámci maďarského žandárstva oficiálne začali využívať až na podnet poručíka Károlya Vassa a inšpektorov Olivéra Kotoffa a Ferenca Kolonitsa po rozpade monarchie v roku 1920. Do roku 1931 mali ale stále v Maďarskom kráľovskom žandárstve služobné psy nedocenené postavenie (Kováts 1986 cit. podľa Hronovej 2021).

Služobné psy sa v rámci maďarského žandárstva oficiálne začali využívať až na podnet poručíka Károlya Vassa a inšpektorov Olivéra Kotoffa a Ferenca Kolonitsa po rozpade monarchie v roku 1920!

V dobovej bezpečnostnej literatúre bol policajný pes definovaný a v praxi používaný ako strážny pes a ako pes sprevádzajúci človeka. Neskôr našiel využitie aj v pátracej službe, ale bez použitia „proti osobe“. Týmto slovným zvratom bolo myslené použitie vycvičeného psa  na zadržanie zločincov pri úteku a na prekonanie ich odporu. Samozrejmou podmienkou však bola dokonalá ovládateľnosť psa, tak aby neboli prekročené medze nutnej obrany. V tej dobe sa na uvedenú tému v okruhu právnikov rozvinula široká polemika o prípustnosti takéhoto použitia psa. Na základe diskusie bolo prijaté stanovisko, že vzhľadom na nedostatok zákonných ustanovení je naďalej použitie psa „proti osobe“ vylúčené. Výsledky dosahované služobnými psami v praxi prinútili neskôr rakúsku žandársku správu organizačne upraviť  službu a výkon psovodov. Psovodi boli zaraďovaní minimálne do päťhodinových služieb a boli vyzbrojení  pištoľami. V službe sa smeli psy používať aj pri eskortách. Upustilo sa od povinného nosenia náhubku, ak mali psy dobrý výcvik a bezdôvodne nehrýzli.

Iniciatívu pri zavádzaní psov do služby však mali aj radoví žandári. Napríklad v Štajerskom žandárstve neboli tieto zvieratá zavedené do služby nadriadenými zložkami, ale z impulzu aktívneho dôstojníka Vladimíra Svobodu z Retteneggu.  Tento žandár z východného Štajerska sa intenzívne zaujímal o prácu policajných psov a  pripojil sa už k existujúcemu  viedenskému spolku policajných psov. V januári 1912 si podal žiadosť o pridelenie psa a na vykonanie príslušného školenia. Ministerstvo zemskej obrany mu udelilo povolenie zároveň s pokynom využiť výcvikové usmernenia Theodora Rottera, ktorý už mal v rámci Štátneho veliteľstva v Prahe s danou problematikou bohaté skúsenosti. Svoboda si z viedenskej asociácie policajných psov za 25 korún kúpil erdelteriérku menom Daisy. V tom čase bolo uvedené plemeno, spolu s nemeckým ovčiakom, považované za zvlášť vhodné na využitie v bezpečnostnej službe. Po ukončení šesťmesačného výcviku bola sučka schopná sledovať pachové stopy osôb a vyhľadávať ukryté, resp. stratené predmety. Vzdialený Rettenegg však nebol vhodným miestom pre umiestnenie tohto policajného psa. Svoboda bol preto v apríli 1913 preložený aj s Daisy do Gleisdorfu, ktorý poskytoval vďaka svojej polohe na železnici lepšie podmienky na využitie psa v bezpečnostnej službe. Veliteľ Kostzer potom oficiálne zriadil v Štajersku prvú policajnú stanicu psov s pôsobnosťou pre celý okres Lendesgericht Graz. V prípade závažných trestných činov tak mohli policajné úrady telefonicky, alebo telegraficky požiadať o vyslanie psovoda. Pracovné hodiny sa Svobodovi skrátili na päť hodín denne. Aby mal za seba náhradníka, získal ako psovoda ďalšieho policajta.  Začiatkom júna 1914, po viac ako deviatich mesiacoch, však musela byť policajná stanica psov v Gleisdorfe, kvôli chorobe Daisy zrušená, Policajný pes v žandárstve však medzitým získal renomé. V Hornom Štajersku boli v novembri 1913 zriadené stanice  s policajnými psami v Leibene a od roku 1914 v Knittelfelde  a v Mürzstegu. Následne sa v Kötschu pri Marburgu, v Cilli a v Pettau založili uvedené základne aj pre Dolné Štajersko (Gebhardt 1997).  Nie všetky psy však mali na náročnú policajnú prácu predpoklady. Azda najhoršie dopadla dobermanka Bella, ktorá sa stala obeťou Veľkej vojny. V Laibachu (Lubľana) ju mali na večeru tam táboriaci vojaci.

Theodor Rotter vyvíjal v roku 1914  sústredené úsilie aj o založenie psinca. Svedčí o tom list c.k. žandárskeho inšpektora Staromiejského zo dňa 13. mája 1914, v ktorom žiada píseckého rotmajstra o sprevádzanie pri služobnej ceste do obce Chanovice, v okrese Strakonice. Viedenský inšpektor plánoval navštíviť chovateľskú stanicu veľkostatkára rytiera Paula z Coldegge  za účelom zváženia možnosti chovať policajné psy v súkromnom zariadení uvedeného šľachtica. Služobná cesta bola pravdepodobne úspešná, pretože neskôr bol Rotter  vyzvaný telefonickým rozkazom velenia Zemského četníckeho veliteľstva, aby spracoval elaborát s potrebnými plánmi smerujúcimi k zriadeniu farmy pre odchov policajných psov v  Chanoviciach. Tento zámer mal byť realizovaný prostredníctvom súkromného chovu u zmieneného veľkostatkára, ktorý mal v uvedenej obci úspešnú chovateľskú stanicu buldočkov. Uvedený  návrh Rotter spracoval a 2. júna 1914  zaslal žandárskemu inšpektorovi  do Viedne.  Z korešpondencie sa, žiaľ, zachoval len sprievodný list, v ktorom je uvedená aj príloha. Môžeme sa domnievať, že príloha obsahuje návrh uvedeného projektu, ku ktorému vyzval inšpektor Staromiejski Rottera po svojej služobnej inšpekcii v Chánoviciach.

Navzdory tomu, že v Európe prebiehal zničujúci svetový konflikt, predsa len  vznikol v roku 1915 v rámci Četníckeho oddelenia č. 14 v Písku četnícky psinec!

Tieto koncepčné aktivity sa uskutočnili v lete v roku 1914. Ich realizácia bola  s najväčšou pravdepodobnosťou prekazená Veľkou vojnou, ktorá vypukla dňa 28. júla 1914. Uvedené plány k založeniu inštitucionalizovaného chovu policajných psov v Chanoviciach tak boli zmarené... Navzdory tomu, že v Európe prebiehal zničujúci svetový konflikt, predsa len  vznikol v roku 1915 v rámci Četníckeho oddelenia č. 14 v Písku četnícky psinec. Informovali o tom Národní  listy (1916).

Psinec však ako inštitúcia zriadený nebol. V Písku bol založený organizovaný chov a výcvik služobných psov četníctva. Za celou touto aktivitou nestála iniciatíva rakúskej četníckej správy, ale nesporná Rotterova snaha, ktorý v monarchii popri svojich povinnostiach veliteľa četníckeho oddelenia naďalej cielene zakladal inštitút služobných psov. Uvedené činnosti prebiehali v provizórnych podmienkach četníckych kasární spomínaného juhočeského mestečka, kde boli psy umiestnené v zariadení s dobovým názvom psinec. Počas rakúsko-uhorskej monarchie bol celý obvod c. k. Zemského četníckeho veliteľstva pre kráľovstvo České rozdelený do 18 rajónov. Každému rajónu, vrátane Písku, bol pridelený jeden pes. Chov a výcvik psov  boli  financované zo štátneho rozpočtu s cieľom každoročne dodávať pre jednotlivé četnícke stanice určitý počet služobných psov.

Vplyv  organizovaného chovu a výcviku  psov v Písku sa rozšíril aj v ďalších častiach c.k. monarchie. Vojenský guvernér Lublinu požiadal v roku 1916 Zemské četnícke veliteľstvo v Prahe, aby major Rotter zaobstaral pre tamojšie četníctvo 27 psov a dopravil ich do uvedeného poľského mesta. V ňom bol vybudovaný ústav pre výcvik služobných psov. Cvičiteľom bol prvý inštruktor píseckého ústavu, strážmajster Suchý. Po odbornom kynologickom výcviku boli psy prideľované do jednotlivých četníckych staníc.

V roku 1917 bol veliteľ uvedeného oddelenia  Rotter, okrem iných služobných úloh, poverený uskutočňovaním odbornej inšpekcie žandárskych staníc, ktoré používali vo výkone služby policajné psy. Po vykonaných kontrolách odporúčal zriaďovať stanice na železničných križovatkách s výhodným spojením a možnosťou rýchlej dopravy na miesto činu. Metodický dohľad nad priamym výkonom služby umožnil píseckému rotmajstrovi spracovať štatistický prehľad o efektivite využívania četníckych psov v praxi: v roku 1915 boli policajné psy vyžiadané v 233 prípadoch a na miesto činu vyslané  230 krát. Na stopu boli uvedené 190 krát. V 114 prípadoch vystopovali páchateľa a v 52 prípadoch našli ukryté predmety pochádzajúce z krádeže. Ich činnosť má úspešnosť až 61 percent. Napriek tomu, že vyhodnotenie využitia psov na jednotlivých staniciach vyznieva pomerne nadhodnotene, bolo prínosom jej písomné vypracovanie. Štatistika efektivity využívania služobných psov v policajnej praxi sa vykonáva do dnešných dní ako analytický materiál uvádzajúci mieru podielu služobnej kynológie v rámci celkového objemu objasňovania kriminality a zadržiavania páchateľov trestných činov.

Štatistika efektivity využívania služobných psov v policajnej praxi sa vykonáva do dnešných dní ako analytický materiál uvádzajúci mieru podielu služobnej kynológie v rámci celkového objemu objasňovania kriminality a zadržiavania páchateľov trestných činov!

Významný vplyv na koncepčno-organizačný rozvoj služobnej kynológie mal aj dovtedy najväčší svetový konflikt v dejinách ľudstva – Veľká vojna prebiehajúca v Európe v rokoch 1914 až 1918. Napríklad v roku 1914 bola založená  Viedenská škola vojenských psovodov. S touto inštitúciou  súvisí v tom období aj vytvorenie Rakúsko – uhorského policajného a vojenského spolku pre chov služobných psov a vydanie smernice Neuorganisation während des Krieges Evident bis 15. 9. 1917“, ktorá upravovala jednotlivé súčasti vojsk rakúsko-uhorskej armády, vrátane zavedenia psov v rakúskej armáde počas Veľkej vojny.  Pre potreby Veľkej vojny boli zriadené vojenské – pre doručovanie správ, policajné, zdravotnícke, a strážne psy. V rámci uvedenej smernice  bol publikovaný aj text týkajúci sa činnosti a organizácie služobnej kynológie. Vo všeobecnosti bolo podľa tohto orientačného predpisu vojenské využitie psov založené na ich inštinktoch, ktoré boli výrazne lepšie ako porovnateľné ľudské zmysly. Služobné uplatnenie psov tak malo  zabezpečiť vo všetkých oblastiach ochranu, šetrenie a úsporu ľudských zdrojov. Ozbrojené zložky vtedajšej monarchie mali k 31. júlu 1917 dispozícii 1086 služobných psov a 1553 psovodov.

Navzdory skutočnosti, že písecký psinec nebol oficiálne uvedený v organizačnej štruktúre vtedajšej žandárskej správy c.k. monarchie, jeho pôsobenie bolo novým a neoceniteľným koncepčným impulzom pre ďalší rozvoj systémového zavedenia psov do bezpečnostnej služby. A  to  aj navzdory všeobecne známemu rezervovanému prístupu rakúskej štátnej správy voči zaradeniu policajných psov do výkonu bezpečnostnej praxe. Z pohľadu riadenia policajnej kynológie a usmerňovania jej praktickej činnosti v priamom výkone služby sa písecké zariadenie stalo v skutočnosti prvým metodickým a  kontrolným  článkom novovznikajúceho inštitútu policajných psov. Žiaľ, psinec bol krátko po Veľkej vojne zrušený. Ako oficiálny dôvod sa uvádzal nedostatok finančných prostriedkov. Zánik tohto chovateľského zariadenia však s najväčšou pravdepodobnosťou súvisel aj s rozsiahlym procesom reštrukturalizácie celého bezpečnostného aparátu v novovznikajúcej republike Čechov a Slovákov v roku 1918. Výnimočnosť vzniku chovateľskej a výcvikovej bázy bola vo vojnových časoch evidentná aj vzhľadom na všeobecný nedostatok základných potravín, ktoré boli pre obyvateľov vtedajšej  monarchie na prídel. V ťažkých vojnových rokoch prispelo k rozvoju problematiky práve založenie štátneho chovu a výcviku služobných psov v roku 1915 T. Rotterom. Ten zabezpečoval okrem produkcie šteniat a výcviku psov aj  odborné riadenie a kontrolu výkonu rozvíjajúcej sa kynológie v žandárskych staniciach so služobnými psami. Uvedené skutočnosti vytvorili o niekoľko rokov neskôr priaznivú platformu  metodicko-inštitucionálneho základu dynamického rozvoja policajnej kynológie  v novo vznikajúcom  štátnom útvare – v Československu.

                                                         

© Plk.v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin

https://www.policajnakynologia.sk/o-autorovi/zivotopis/

Literatúra:

ARCHIVES DES ÖFFENTLICHEN RECHTS 1885-2015. Mohr Siebeck GmbH & Co. [online]. [cit. 2023-01-12]. Dostupné z: https://www.jstor.org/journal/archofferech.

KOVÁTS, Z., 1986. Kutyaiskola. Budapest: Gondolat. cit. podľa HRONOVÁ, L., 2021. Služobná kynológia v aplikačnej policajnej praxi: bakalárska práca. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. 43 s.

ĎURIŠIN, V. a kolektív, 2020.  Systém  policajnej kynológie. Univerzita veterinárskeho       lekárstva a farmácie v Košiciach. Košice.  ISBN 978-80-8077-669-5.

ROTTER, T., 1913. Anleitung zur Dressur von Polizeihunden. H. Gusek in Kremsier.

ROTTER, T., 1939. Aportování doličního předmetu. In: Bezpečnostní služba č.7/1939.

Doporučujeme z našeho e-shopu
MERCH eCanis
Novinka
Pytlopamlskovník eCanis - velký

Pytlopamlskovník eCanis, který je k dispozici v naší nabídce, se vyznačuje jednoduchým a funkčním designem. Může se nosit hned třemi různými způsoby: volně připnutý k opasku pomocí malé karabiny,  jako kabelka přes rameno,  pevně připnutý k opasku. 

ZB000789
od 450
MERCH eCanis
Novinka
Plastová kartička Můj pes je sám doma!

Plastová kartička ve velikosti platební karty do peněženky pro případ nouze, pokud by váš pes zůstal doma sám. Na zadní straně je opatřena kontaktmíni údaji.

Skladem
ZB000505
59
MERCH eCanis
Deštník eCanis

Už nikdy nemusíte moknout! Vybavte se do jakéhokoliv deštivého počasí krásným a stylovým deštníkem z naší dílny, který rozjasní každý pošmourný den. Barva bílá s potiskem eCanis a naší sympatické maskotky – maliňačky Dior.

Skladem
ZB000504
250
MERCH eCanis
Výstavní pamlskovník

Malý pamlskovník kolem pasu je vhodný zejména při předvádění psa na výstavách. Využít ho lze ale i při dalších kynologických aktivitách či při běžných procházkách. Ruční zakázková práce, vyrobeno v ČR.

ZB000495
od 250
MERCH eCanis
Pouzdro na mikrotenové sáčky

Textilní pouzdro na sáčky na psí exkrementy – zásobník na pytlíky na psí trus. Díky praktické karabině jej lze zavěsit například na opasek a je tak vždy pohodlně po ruce.

ZB000486
od 125
Novinka
Sušené krůtí krky

Křupavý pamlsek s vysokým obsahem vápníku a hodnotných bílkovin. Blahodárně působí na kosti a srst.

ZB000462
od 20
Novinka
Sušené hovězí plíce

Vhodné pro obézní psy díky nízkému obsahu tuku. Jsou křehké a měkké a tak jsou skvělým pamlskem pro štěňata, starší psy, ale také pro psy, kteří mají problémy s chrupem. Prospívá rovnováze hladiny žaludečních šťáv. 

ZB000458
od 21
Novinka
Sušené hovězí srdce

Dietní pamlsek s vysokým obsahem bílkovin. Vhodné zejména pro psy s nadváhou. Hodí se také pro staré psy, kteří mají problémy se zuby.

ZB000453
od 26
Novinka
Obojek SOFTY
Obojek SOFTY
Vyberte barvu

Odolný perforovaný ručně vyráběný obojek Softy je navržen k maximálnímu pohodlí vašeho psa. Objektivně lehký a vzdušný materiál, který ovšem neztrácí svou pevnost a odolnost.

ZB000096
od 0
Lanové vodítko EASY LONG - TWIST | MINI

Kvalitní, ručně vyráběné vodítko s originálním posuvným systémem umožní zkracování a prodlužování vodítka v celé délce snadným pohybem několika prsty.

ZB000299
od 539
Kam dál ...



-->