Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Vznik služby policajných psov v Nemecku – 4. díl

Další díl milníků světové a československé kynologie jistě potěší nejen milovníky služební kynologie, ale především fandy německých ovčáků, protože tento díl je věnovaný „otci“ nejrozšířenějšího plemene psů na světě a není jím nikdo jiný než baron rotmistr Emil Max von Stephanitz. Tak si to užijte!


Vznik služby policajných psov v Nemecku – 4. díl
plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin 13.6.2022 5216x Služební kynologie

Úvodní foto: 

Hektor von Schwaben
(Zdroj Körbuch für Deutsche Schäferhunde
(1957))
                                    

Nemecká ríša položila na začiatku 20. storočia systémové základy vytvorenia inštitútu policajných psov. Vplyvné cisárstvo malo významný prínos na vznik a rozvoj policajnej kynológie nielen v Európe, ale aj vo svete. Východiská, z ktorých nemecká polícia vychádzala, boli dôležitou platformou pre uplatnenie psov v boji proti zločinu, t. j. pri stíhaní a zadržiavaní páchateľov, v obrannej v službe a v pátracej službe. Historický proces genézy a vývoja policajnej kynológie bol v Nemecku nasledovný.

Prvé použitie psov bolo v tejto krajine zaznamenané už v roku 1896 v meste Hildesheim. V postupnom zavádzaní týchto zvierat do bezpečnostnej služby sa prejavil aj vplyv dr. Hansa Grossa, ktorý v roku 1895 v „Ročenke pre c. k. Žandárstvo“ odporúčal využívať policajné psy pre žandárstvo. V nasledujúcich rokoch žandárske časopisy o tom pravidelne podávali informácie. V Nemecku, na rozdiel o Rakúska, publikované príspevky padli na úrodnú pôdu (Gebhardt 1997). 

Na prahu minulého storočia začal  pôsobiť v Nemeckej ríši v úlohe policajného psa najmä nemecký ovčiak. S myšlienkou jeho uplatnenia pre policajné a vojenské účely prišiel  chovateľ a zakladateľ uvedeného pracovného plemena barón rotmajster Emil Max von  Stephanitz z Grafrathu. Prostredníctvom „Spolku nemeckého ovčiaka“ – „Verein für deutsche Schäferhunde“ (SV), ktorý založil v Karlsruhe 22. apríla 1899 spolu s Arthurom Mayerom zo Stuttgartu, ponúkol na jeseň v roku 1901 štandardizované plemeno – nemeckého ovčiaka  polícii a armáde.  

Využiteľnosť psa je kritériom jeho krásy!“

                                                   EMIL MAX VON STEPHANITZ.

Emil Max von Stephanitz však nebol prvý, kto sa v Nemecku pokúsil štandardizovať nový typ ovčiarskych psov. Už v roku 1878 sa v ríši objavili prví chovatelia, ktorí založili aj plemennú knihu. O tri roky neskôr, v decembri 1881, vznikol chovateľský spolok  Phylax Club,  ktorý sa snažil o zušľachťovanie a regulovanie chovu tzv. durynského psa. Tento typ psa mal vzpriamené uši a vyznačoval sa živým temperamentom a pôvodným vlkošedým sfarbením vlka. Na rozdiel od tzv. wűrtenmberského psa so sklopenými ušami a pokojnejším temperamentom. Zakladatelia Phylax Clubu, kapitán Hauptmann, pán Rielchelmann a gróf von Hahn však nemali jasnú predstavu o type plemena. Ich odborné názory sa rozchádzali predovšetkým v otázkach preferovania krásy na úkor pracovnej využiteľnosti psa. Tento klub ukončil svoju činnosť v roku 1894.

V  roku 1901 bolo v Nemeckej ríši vycvičených pre policajnú službu aj niekoľko rotvajlerov, ktoré boli v roku 1910 po nemeckom ovčiakovi a erdelteriérovi uznané ako služobné plemeno. Stojí za povšimnutie, že dnes u pracovne nevyužívaného erdelteriéra existovali období rokov 1887 až 1904  dva jeho  varianty: menší do kohútikovej výšky 53 cm, vyskytujúci sa na britských ostrovoch a väčší nad 53 cm, ktorý bol rozšírený na Starom kontinente. Použitie v bezpečnostnej službe však vyžadovalo mohutnejšiu telesnú konštitúciu, preto menší ráz časom vymizol.

So systematickým výcvikom psov a  ich výkonnostnými skúškami sa začalo v roku 1903.  V uvedenom roku bolo v obci Grünheid, ležiacej juhovýchodne od Berlína, založené prvé chovateľské a výcvikové stredisko, ktoré sa ako „vysoká škola“ výcviku policajných psov stalo známym aj za hranicami Nemecka. Následne značný počet policajných riaditeľstiev zaradil najmä vo veľkých mestách – v Berlíne, v Hamburgu, Stuttgarte, Kolíne nad Rýnom,  nemecké ovčiaky do služby. Tieto čistokrvné psy boli určené najmä na nočné hliadkovanie v rizikových a v odľahlých oblastiach, kde sa vďaka svojim dispozíciám veľmi dobre osvedčili (Stephanitz-Grafrath 1905).

V bezpečnostnej službe sa používalo stále viac psov aj vďaka ich systematickej príprave v saskom Saarbrükene, kde  od roku 1906 pôsobil aj významný kynológ Konrád Most. V roku 1908 už boli psy používané približne v štyristo nemeckých policajných a bezpečnostných subjektoch. O rok neskôr už najmenej päťsto policajných útvarov zaradilo štvornohých pomocníkov do výkonu bezpečnostnej služby. V tých rokoch to bol aj šéf berlínskej polície Robert Gerlach, ktorý bol veľkým propagátorom psích jednotiek v Nemecku. V roku 1910  už Nemecko využívalo na svojom území viac ako 600 služobných psov (Allsopp 2012). Nemecký ovčiak sa tak v polícii  rýchlo etabloval a postupne sa stal jej organickou súčasťou.                 

­­­­­­­­­­­­­­­­­­­­­Dôležitým krokom, ktorý taktiež významnou mierou prispel k uplatneniu nemeckého ovčiaka  v policajných zložkách, bolo zriadenie „Spolku na podporu chovu a využitia policajných psov“ („Polizei-HundeVerein“), a to dňa 28. júna v roku 1902 v Düsseldorfe. Max von Stephanitz sa stal jeho predsedom. Arthur Mayer bol prvým tajomníkom spolku a prvým vedúcim plemennej knihy (okrem nich boli spoluzakladateľmi  uvedeného združenia  aj traja chovatelia oviec, dvaja majitelia tovární, architekt, starosta, krčmár a richtár).

Títo dvaja pokrokovo zmýšľajúci muži prišli do chovateľského prostredia bez predsudkov diskriminácie akýchkoľvek ovčiarskych psov žijúcich v Nemecku. Ich zámer využiť na plemenitbu potenciál spočívajúci práve v rôznorodosti nemeckých ovčiarskych psov bol sformulovaný do jednoduchého kritéria, ktorým bolo plemeno definované: „Akýkoľvek ovčiarsky pes, ktorý žije v Nemecku a dosahuje fyzickú a duševnú dokonalosť vďaka konštantnému výkonu jeho ovčiarskych schopností  je nemecký ovčiak.“    

Chovateľským cieľom bolo vytvoriť plemeno, ktoré okrem iných užitočných vlastností, dokáže sledovať pachovú stopu človeka a zadržať páchateľa trestného činu

Ciele organizácie SV boli formulované stanovami: evidovanie psov a ich preukazov, vzájomná informovanosť chovateľov a policajných úradov, udeľovanie cien za chovateľské úspechy, absolvovanie výkonnostných skúšok a zbieranie získaných skúseností, na základe ktorých sa spracuje príručka na využitie psov v policajnej službe. Zámerom združenia bolo vyšľachtiť inteligentného, všestranného psa, primeranej telesnej sily a konštitúcie, ktorý sa účelne integruje do spoločnosti, vynikne v polícii v presadzovaní práva, vo vojenskej činnosti, v ochrannej službe a v záchranárstve. Chovateľským cieľom bolo vytvoriť plemeno, ktoré okrem iných užitočných vlastností dokáže sledovať pachovú stopu človeka a zadržať páchateľa trestného činu. Predseda spolku Max von Stephanitz mal na dosiahnutie tohto zámeru všetky predpoklady. Bol mladý, vzdelaný vo veterinárnej oblasti a profitoval zo svojho šľachtického stavu a predchádzajúcej vojenskej kariéry.

Pre chov nemeckého ovčiaka sa Max von Stephanitz  rozhodol, keď počas jedného podujatia  s nadšením sledoval pastierskeho psa systematicky pracujúceho so stádom oviec. Zapôsobil na neho spôsob, ktorým pastieri dokázali psa usmerňovať hlasom a signalizáciou. 

Barón však nebol tvorcom nového plemena v pravom zmysle slova. Dňa 15. januára 1898  kúpil za dvesto mariek od chovateľa Sparwassera na výstave psov vo Frankfurte trojročného ovčiarskeho psa menom Hektor Linkshrein (nar. 1. januára 1895). Psa premenoval na Horanda von Grafrath podľa usadlosti Grafrath, ktorú si Stephanitz zaobstaral pre svoje chovateľské ciele. V prvých rokoch nestrácal čas so šľachtením plemena, ale za jeho zakladateľa vybral jedinca s predpokladom jedinečných pracovných vlôh, ktoré sa uplatnia v modernej spoločnosti, pri strážení rodiny, v policajnej a vojenskej službe. Stephanitz si stanovil veľmi náročné chovateľské ciele,  na ktoré mal zhodou okolností všetky predpoklady. Nútený odchod z armády  už vo veku tridsiatich štyroch rokov sa nakoniec stal jeho výhodou a penzionovaný rotmajster kavalérie sa v plnej sile mohol venovať napĺňaniu svojich chovateľských ambícií. V nasledujúcom období s nemeckou cieľavedomosťou páril Horanda s tridsiatimi piatimi ovčiarskymi sučkami, ktoré vyprodukovali v päťdesiatich troch vrhoch celkom stoštyridsaťdeväť registrovaných potomkov. Predkovia týchto jedincov boli po stáročia  súčasťou koloritu nemeckých nížin, ale obývali aj horské oblasti na juhu krajiny.         

Pri voľbe vhodného plemenníka však zohrával dôležitú úlohu aj jeho temperament, vzhľad a telesná konštitúcia. Horand von Grafrath je považovaný za zakladateľa plemena nemecký ovčiak. V novozaloženej plemennej knihy je zapísaný pod poradovým číslom 1 napriek tomu, že do tejto evidencie boli zapísaní aj jeho otec Kastor pod číslom 153, matka Lene pod číslom 156 a otec Kastora Pollux pod číslom 151. Horand von Grafrath bol koncom 19. storočia vhodným reprezentantom novovznikajúceho plemena, v ktorom mal byť okrem iného zosobnený romantický mýtus starogermánskych legiend o podiele vlčej krvi v nemeckom národnom pastierskom psovi. Max von Stephanitz následne vypracoval s  Mayerom štandard  nemeckého ovčiaka.

Horand von Grafrath je považovaný za zakladateľa plemena nemecký ovčiak! Horandovym pokračovateľom bol jeho ešte úspešnejší syn, nemenej legendárny plemenník Hektor von Schwaben SZ 13!

Horandovym pokračovateľom bol jeho ešte úspešnejší syn, nemenej legendárny plemenník Hektor von Schwaben SZ 13 (nar. v roku 1898).  Tento pes bol zakladateľom prvej chovnej línie nemeckého ovčiaka. Hektor bol zapísaný do plemennej knihy pod číslom trinásť. Získal v roku 1900 aj prvý titul šampión Siegerhauptzuchtschau – víťaz hlavnej výstavy plemena. Toto víťazstvo zopakoval aj v nasledujúcom roku 1901. V tej dobe bol intenzívne využívaným chovným jedincom, ktorý mal zapísaných až stoštyridsaťjeden potomkov.

Stephanitz vo  svojej chovateľskej činnosti využíval príbuzenskú plemenitbu. V pomerne krátkom čase dosiahol jednotnosť vo výraze a type nemeckého ovčiaka. V plemene preferoval najmä jeho pracovné vlastnosti. Za kritérium krásy vždy považoval všestranné využitie nemeckého ovčiaka v rôznych odvetviach spoločnosti. O niekoľko rokov sa nádherný  chovateľský cieľ Stephanitza naplnil. Nemecký ovčiak sa  stal najuniverzálnejším a jedným z  najobľúbenejších psov na svete. Plemeno bolo štandardizované v troch variantoch: s hrubou srsťou, s dlhou srsťou a s rovnou srsťou.

Podobne ako  jeho  psy bol  aj  barón  veľmi všestranne zameraný. Bol nielen chovateľom plemena nemecký ovčiak, rozhodcom – posudzovateľom jeho exteriéru, funkcionárom, organizátorom, ale aj autorom odborných kníh. Bohatá publikačná činnosť Stephanitza významnou mierou prispela k zavedenia psov do  nemeckej polície. Už v roku 1901 publikuje svoju prvú knihu „Der Deutcher Schäferhund in Wort und Bild“ – Nemecký ovčiak slovom a obrazom“. Ďalšie rozšírené vydania známej monografie vychádzajú v edíciách v rokoch 1905, 1909, 1921, 1923, 1925, 1929 a 1932.

Max von Stephanitz vydal prostredníctvom Spolku nemeckého ovčiaka postupne aj tri edície  odbornej monografie „Der Hund im Dienst der Polizei“ ­  „Pes v službách polície“, a knihu  „Der Deutcher Schäferhund als Diensthund“(1910) – „Nemecký ovčiak ako služobný pes“. V  týchto  monografiách sa ako autor podrobne venoval problematike využitia policajných psov  v bezpečnostnej praxi. Výpočet publikačnej činnosti  Maxa von  Stephanitza  sa končí až v roku 1932 vydaním monografie Der Deutsche Schäferhund in Wort und Bild (1932).

O súkromnom živote von Stephanitza nie je veľa informácií. Mal dve deti, dcéru Hertu a  syna  Otta. Herta  sa  rozhodla ísť v stopách svojho známeho otca  a  tiež  napísala  publikáciu o nemeckom ovčiakovi s názvom – „Der Deutcher Schäferhund“ (1940). Rovnomenné nové vydanie brožovanej knižky vyšlo v Nemecku aj v roku 1980. V interview s americkou autorkou Nadeždou Gibson Strickland Herta vysvetlila, prečo jej otec v roku 1935, rok pred svojou smrťou, vystúpil zo Spolku nemeckého ovčiaka, ktorý pred desaťročiami založil. Stephanitz celý svoj život preferoval pracovné vlastnosti nemeckého ovčiaka. Avšak v roku 1930 sa prihlásili do spolku noví členovia, ktorí patrili k nastupujúcej nacistickej strane. Najmä od roku 1935 uprednostňovali vzhľad plemena a propagovali nemeckého ovčiaka ako symbol typických nemeckých cností ako odvaha a vernosť. Z ich strany nechýbali vyhrážky a dokonca jej otcovi hrozili koncentračným táborom. Tak ako bol rotmajster po celý život zásadový v chove, tak v súlade so svojimi princípmi konal aj v roku 1935, keď vystúpil zo spolku na protest proti jednostrannému preferovaniu krásy a exteriéru v chove jeho milovaného plemena. Max von Stephanitz zomrel 22. apríla 1936 vo veku sedemdesiatjeden rokov. Zo sveta odišiel len pár dní po smrti svojho obľúbeného psa, nemeckého ovčiaka Egga von Grafrath.

Emil Max von Stephanitz celý život bojoval za pracovne upotrebiteľného nemeckého ovčiaka, u ktorého sa jeho prirodzená  krása snúbi s jeho charakterom a výkonnosťou!

Stephanitzov prínos v rozvoji služobnej kynológie bol mnohorozmerný. Vo svojej práci  bol mimoriadne úspešný, pretože preferoval originálne metódy a novátorské postupy. Jeho myšlienka všestranného upotrebenia psa univerzálneho významu bola jedinečná a odvážna. V relatívne krátkom čase dala svetu výnimočne všestranné, pracovné a pritom krásne plemeno, ktoré si rýchlo podmanilo nielen srdcia amatérskych chovateľov, ale preniklo aj do policajných a vojenských štruktúr. Chovateľským krédom Emila Max von Stephanitza bolo heslo: „Využiteľnosť psa je kritériom jeho krásy“. Celý život bojoval za pracovne upotrebiteľného nemeckého ovčiaka, u ktorého sa jeho prirodzená  krása snúbi s jeho charakterom a výkonnosťou. Viac ako storočná tradícia jeho výnimočného uplatnenia v policajno-bezpečnostných službách je dôkazom úspechu zrodu najvšestrannejšieho pracovného plemena, ktoré si získalo chovateľov celého sveta (Ďurišin 1999).

Nemecký ovčiak bol niektorými autormi považovaný za psa, ktorý bol vyšľachtený z  alsaského ovčiaka. Veterinárny lekár František Dvořáček vo svojej kniheChov psů“ (1909) dokonca uviedol, že plemeno si neprávom privlastnili Nemci. Potom ho s príslovečnou dôkladnosťou chovali, cvičili a vyšľachtili niekoľko významných rodov. Vygenerované plemeno pomenovali nemecký ovčiak. Nemci tvrdili, že svoje národné plemeno vypestovali z  pôvodných nemeckých ovčiarskych psov patriacich ku koloritu ich nížin a horských oblastí. Až neskôr ich krížili s francúzskymi ovčiarskymi psami, a to len na osvieženie krvi (najmä s predkami beauserona). Oproti tomu francúzski chovatelia v Alsasku svoje tvrdenia dokumentovali dejinnými dôkazmi o tom, že pes bol vyšľachtený škótskymi mníchmi v Münsterskej kotline. Na tomto mieste založili v desiatom storočí Münsterské opátstvo, v  ktorom  ovčiarske psy dovezené zo Škótska krížili s vlkmi. Významným dôkazom Francúzov bola aj skutočnosť, že Hektor vom Schwaben, víťaz z rokov 1900 a  1901 bol pôvodom alsaský ovčiarsky pes. K tomuto sporu však treba dodať, že v prusko-francúzskej vojne, ktorá prebiehala  v rokoch 1870  až  1871, pripadlo Alsasko až do konca prvej svetovej vojny Nemecku. Uvedený región bol takmer päťdesiat rokov súčasťou Nemeckej ríše. Plemeno teda vzniklo na území tohto štátu a bolo právom pomenované nemecký ovčiak. Dnes  odborná komunita túto skutočnosť nespochybňuje.  Nemecký ovčiak bol vzhľadom na svoju podobu s vlkom v literatúre označovaný aj ako ovčiak nemecký – vlčiak (Dvořáček 1909).

Aj sovietska literatúra mala v 50. rokoch minulého storočia problém so správnym  pomenovaním tohto plemena. Štandardizovala jeho názov termínom  východoeurópsky ovčiak, resp. nemeckého ovčiaka označila ako východoeurópsky typ. (Krušinskij et al. 1954). V tom čase sa už v demokratickom svete používalo korektné pomenovanie najvšestrannejšieho služobného psa  – nemecký ovčiak. V sovietskom bloku socialistických štátov sa však vyskytli aj prípady spochybňovania krajiny pôvodu tohto plemena, napríklad v publikácii Karla Všoleka (1954).

Literatúra:

 

ALLSOPP, N., 2012. K9 Cops: Police Dogs of the World. In: Big Sky Publishing, Newport, ,s. 76

DVOŘÁČEK, F., 1909. Chov psů. Praha: Nakladatelství A. Reinwart.

ĎURIŠIN, V., 1999. 100 rokov chovu nemeckého ovčiaka. In: Noviny POLÍCIA. Bratislava: Odborový zväz polície v Slovenskej republike.

GEBHARDT, H., 1997. Die Gendarmarie in der Steiemark von 1850 bis heute. Graz: Leykam. https://en.wikipedia.org/wiki/Horand_von_Grafrath)

Körbuch für Deutsche Schäferhunde (1957). Spezialzuchtgemeinschaft Deutsche

    Schäferhunde in der Gesellschaft für Sport und Technik. Karl-Marx-Stadt.

KRUŠINSKIJ, L. V. et al., 1954. Služební pes. Praha: Naše vojsko. (preklad knihy Služebnaja sobaka. Gos. Izdatělstvo selskochozujajstvennoj literatury. Moskva. 1952).

STEPNANITZ-GraFRaTH, 1905. Der deutsche Schäferhund in Wort und Bild,. 2. Auflage. Verein für deutsche Schäferhund. Augsburg Pfeifer.

STEPNANITZ-GraFRaTH, 1909. Der deutsche Schäferhund in Wort und Bild, 3. Auflage. Verein für deutsche Schäferhunde. Augsburg Pfeifer.

STEPNANITZ-GraFRaTH, 1932. Der Deutsche Schäferhund in Wort und Bild, Jena.

STEPHANITZ, H., 1940.  Der  Deutsche  Schäferhund. Leipzig: Hachmeister & Thal.

VŠOLEK, K., 1954. Německý ovčák. Praha: Naše vojsko.

Zuchtbuch für Deutsche Schäferhunde (SZ). 1909. Band V. Verein für Deutsche

     Schäferhunde (SV.) Sitz München vom O. Kämpfe, Jena.

Zuchtbuch für Deutsche Schäferhunde (SZ), 1926. Band I-XVI. Verein für Deutsche

     Schäferhunde (SV.) Sitz München vom O. Kämpfe, Jena.

© plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin

Doporučujeme z našeho e-shopu
Legendy československé kynologie
Skladem
ZB000002
od 129
Novinka
Sušené krůtí krky
ZB000462
od 20
Novinka
Sušené hovězí plíce
ZB000458
od 21
Novinka
Sušené hovězí srdce
ZB000453
od 26
Novinka
Obojek SOFTY
Vyberte barvu
Obojek SOFTY
ZB000096
od 0
Kam dál ...