Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Vytvorenie služby policajných psov v Belgicku – 3. díl

Policejní pes musí mít jméno jednoslabičné, musí být tmavé barvy, aby nebyl snadným cílem pro střelné zbraně pachatele. Psovod k němu musí mít kladný vztah a nahlížet na něj jako na společníka. A během noční směny dostane pes krajíc chleba, aby měl dostatek energie. Zajímavé, že? To je jen pár bodů z významného období vzniku policejní kynologie v Belgii.


Vytvorenie služby policajných psov v Belgicku – 3. díl
Autor: © plk. v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin 20.2.2022 9330x Služební kynologie

Systémové zriadenie policajnej kynológie v bezpečnostnej  službe sa viaže  k belgickému   Gentu.  V roku 1899 zaviedol v tomto flámskom meste šéf tamojšej polície, komisár Ernest H. P. Van Wesemael, do výkonu služby policajného psa (Vickery 1984). Zriadenie služobnej kynológie v belgickej polícii pritom vôbec nebolo jednoduché. Van Wesemael bol konfrontovaný s takými istými problémami, ktoré trápia väčšinu policajných zborov aj dnes. Aj na konci 19. storočia to bola vysoká miera kriminality, množstvo neobjasnených závažných zločinov a nedostatok finančných prostriedkov na prijatie požadovaného počtu nových  policajtov potrebných na elimináciu trestnej činnosti a ostatných protispoločenských javov.

Ernest Henry Paul Van Wesemael (3. 1. 1854 – 10. 10. 1924) bol osobnosťou, ktorá  vzbudzovala rešpekt vo všetkom, čomu sa venoval. Už vo veku 14 rokov bol odvedený do armády ako bubenícky učeň, pretože k hudbe mal vždy blízko. V roku 1887 ukončil vojenskú službu vo funkcii nadrotmajstra. V tom čase to bol pravdepodobne najvyšší stupeň, aký mohol nešľachtický vojak dosiahnuť. Do služieb belgickej polície bol prijatý 29. januára 1887. Hneď po nástupe k polícii založil záujmovú kliku pozostávajúcu z piatich členov. Táto skupina osôb bola zárodkom neskoršej policajnej harmónie, ktorá bola jedným z mnohých duchovných ídei tohto novátora. Van Wesemael bol priekopníkom aj v sociálnej oblasti. Zrušil napríklad väzbu podriadených policajtov. Stal sa prvým čestným predsedom združenia, ktoré hájilo záujmy nižšieho policajného personálu. Na zasadnutí predstavenstva uvedeného spolku sa prihovoril ako prvý svojim kolegom v holandčine, čo tiež prezrádza niečo o jeho osobnostnom profile. A napokon jedným z jeho hlavných úspechov bolo vytvorenie služby policajných psov. Táto jeho iniciatíva viedla k zakladaniu psích brigád po celom svete. Van Wesemael pôsobil vo vedúcej funkcii od roku 1888. Dňa 17. júla 1915 bol penzionovaný nemeckými okupačnými vojskami.

Pre zaradenie problematiky do bezpečnostnej služby bolo výhodou že Van Wesemael sa v súkromí pravdepodobne aktívne zaoberal chovom a výcvikom belgických pastierskych psov (Vickery 1984).  Ako kynológ správne predpokladal, že vlastnosti týchto zvierat, s úspechom využívaných pri pasení veľkých hospodárskych zvierat, by sa dali dobre využiť aj v policajnej praxi pri usmerňovaní „stáda“ zločincov. Možno s touto teóriou v súkromí experimentoval,  a bol presvedčený, že jeho projekt bude fungovať. V marci roku 1899 tak zaobstaral od mestského veterinárneho úradníka v Gente tri pastierske psy v určitých znakoch pripomínajúce flanderského bouviera, známeho aj pod pomenovaním flámsky bouvier. Plemeno bolo v  krajinách pôvodu, v Belgicku a vo Francúzsku, využívané ako pomocník pastierov hovädzieho dobytka. Výcvik týchto psov spolu s prípravou ich policajných psovodov osobne začal Van Wesemael, a napokon všetky výcvikové úlohy odovzdal už kvalifikovaným podriadeným. Už krátko pred Vianocami roku 1899 pracovalo v Gente desať psovodov so služobnými psami. Psy boli využívané v noci, v mestských štvrtiach s vysokou kriminalitou, pozdĺž nábrežia a v zalesnených odľahlých častiach mesta. Ich úspech pri znižovaní miery kriminality bol takmer okamžitý. Nočné zločiny, ktoré boli predtým v týchto častiach mesta veľmi početné a závažné, klesli o dve tretiny. Zaradenie vycvičených psov do hliadkovej služby tak  zamedzilo páchaniu nekalým zločinov.

V tom čase sa Gent rozprestieral na ploche 2 659 hektároch a s jeho 170 000 obyvateľmi bol  ťažko strážiteľným miestom. Patril k dôležitým  prístavným centrám (Pozn.: Aj  v stredoveku bol Gent  prosperujúcou metropolou. Počtom obyvateľov bol len o niečo menší než Paríž, ale väčší ako napríklad Londýn). Vodné cesty a mosty dominovali panoráme mesta a tvorili veľa malých i veľkých ostrovov. K tomu sa dala pripočítať intenzívna lodná doprava smerujúca do anglických miest, najmä do Londýna, do Liverpoolu, do Manchestru a do Newcastlu.  S loďami sa dostávali do krajiny aj rôzne kriminálne živly. Zároveň lodný náklad pôsobil príťažlivo pre ľudí, ktorí by sa radi bezprácne obohatili. Úroveň skladovania tovaru totiž v prístave nezodpovedala rýchlo sa rozvíjajúcej lodnej doprave a náklad ostával na nábreží často nestrážený.

Na jeseň v roku 1898 Van Wesemael tak dospel k záveru, že jeho stojedenásť členná nočná polícia už nepostačuje na zabezpečenie efektívnej bezpečnosti mesta. Skúsený gentský policajný náčelník vypočítal, že bude potrebovať minimálne ďalších dvanásť mužov na posilnenie hliadkovej činnosti v meste. Keď mu primátor Gentu odmietol z rozpočtových dôvodov poskytnúť dostatočné financie potrebné na zabezpečovanie služobných úloh, ten urobil nasledovné vyhlásenie: „Ak mi nemôžete dať viac ľudí, potom mi dajte psy!“  Prvý muž v meste s návrhom súhlasil, pretože náklady na program prípravy psov boli podstatne nižšie ako financovanie ďalších sto policajtov, ako znela pôvodná  požiadavka. Van Wesemael vypracoval Gentský program, ktorý počítal s využitím služobných psov pri ochrane psovoda a v boji proti zločinu pri vyhľadávaní, prenasledovaní a zadržiavaní páchateľov trestných deliktov. Psovodi so psami vykonávali hliadkovú činnosť v nočných hodinách – v čase od 22.00 hod. večer do 06.00 hod. ráno. Boli nasadzovaní v rizikových oblastiach mesta charakterizovaných najväčším výskytom kriminality. Ich pôsobenie ako strážcov nočného života bola umelecky stvárnená v roku 1899 vo výtvarnom diele s pomenovaním „Night watcher“ – Nočná hliadka/Nočný strážca. 

Zvieratá  boli získané z gentského veterinárneho centra. Prípravu týchto psov začal Van Wesemael spolu s ich policajnými cvičiteľmi, ktorých  riadil podľa príslušných tréningových úloh. Krátko pred Vianocami v roku 1899 bolo už desať policajných psov vycvičených a zaradených so svojimi  psovodmi  do služby. Dosiahnuté výsledky boli pozitívne, takže tlač nemohla zostať ľahostajná. O štvornohých pomocných „agentoch“ zaradených do výkonu služby informovala nielen miestna flámska tlač.

Psy boli spočiatku využívané v nočnej dobe v lokalitách s vysokou mierou kriminality, pozdĺž nábrežia a v zalesnených okrajových častiach mesta. Ich úspešné pôsobenie pri zamedzovaní páchania trestnej činnosti bolo okamžité. Závažné nočné zločiny, ktoré boli predtým v uvedených lokalitách početné, klesli o dve tretiny jednoducho preto, že preventívne pôsobenie vycvičených policajných psov stačilo na to, aby bolo zamedzené páchanie negatívnych protispoločenských skutkov.

Po desiatich mesiacoch úspešných pokusov s novými štvornohými strážcami zákona aj najkonzervatívnejší členovia mestskej rady neskrývali nadšenie a odhlasovali dodatočné finančné prostriedky na ďalšie  hliadkové psy, ktoré  mali byť využívané v iných častiach mesta. Van Wesemael nestrácal čas a čoskoro pripravil do výkonu služby ďalších tridsať „psích policajtov“  pracujúcich s prekvapujúcou efektivitou.

Od roku 1906 pôsobilo v Gente už šesťdesiat policajných psov. Slúžili v nočnej dobe v samotnom meste a v jeho okolí. Gent bol rozdelený na stodvadsať častí usporiadaných tak, aby každá hliadka mohla v prípade potreby spoľahlivo počítať s podporou susednej patroly. Zvukový alarm nezaznel z píšťalky, ale z malej prenikavo znejúcej trúbky, ktorú mal psovod so sebou, a ktorej zvuk poznal každý policajný pes. Dôkladné kontroly mestských častí boli vykonávané pravidelným hliadkovaním tak, aby bolo nahliadnuté do každého dvora a prejdená každá ulička, a to vo vopred stanovenom okruhu a v určitom časovom rytme. Ak niektorí jednotlivci z pomedzi policajtov mali sklony vyhýbať sa svojim hliadkovým povinnostiam, ich psí partneri ich často svojou aktivitou prinútili odviesť kvalitnú prácu bez simulovania výkonu služby.

Komisár Van Wesemael podrobne rozpracoval praktické využívanie policajných psov v gentskom žandárstve vo vyššie uvedenom programe. Odporúčania pre efektívne uplatnenie  psov vo výkone služby publikoval  v roku 1910 v brožúre „Policajný pes v Gente“. V jednej z kapitol uvedenej príručky uviedol niekoľko praktických rád platných v danej problematike aj dnes:

  • Meno psa má byť jednoslabičné, vyslovené rovnakým tónom a energickým spôsobom.
  • Policajný pes má byť tmavého sfarbenia, aby nemohol byť zločincami v tme spozorovaný a následne projektilmi strelnej zbrane zranený.
  • Psovod musí mať vytvorený kladný vzťah ku zverenému zvieraťu na základe vzájomnej dôvery a náklonnosti.
  • Psovod musí nazerať na svojho psa ako na spoločníka, ktorý je ochotný obetovať za neho svoj život.
  • K úspešnému uplatneniu uvedeného programu musia pristupovať psovodi a príslušní  nadriadení dôstojníci s plným nasadením.
  • Dôraz je kladený na výber vhodných psov na výcvik a prijímanie psovodov s pozitívnym vzťahom ku zvieratám.
Vytvorenie služby policajných psov v Belgicku – 3. díl

Psovodi mali zvieratá pridelené do každodennej starostlivosti. Tie dostali kúpeľ raz do týždňa,  ich búdy boli pravidelne dezinfikované a nabielo natierané. Po dobu prvých pätnástich dní boli noví psí regrúti  držaní vo svojich psincoch a učili sa iba cviky poslušnosti. Vojenská ráznosť a stručnosť povelov v kombinácii s láskavosťou, boli charakteristickými prvkami pri každodennom učení  požadovaných úkonov. Zlé zaobchádzanie a bitie psa  bolo dôvodom na okamžité prepustenie psovoda zo služby. V tréningovom procese boli mladé psy privykané na reálne podmienky výkonu služby. V dostatočnom časovom predstihu boli vzaté do hliadky s vybranými psími veteránmi. Služba so psami sa vykonávala v nočných hodinách a trvala až do rána. Psy okrem služby nikdy neopúšťali svoje objekty, v ktorých boli ustajnené. Aj ich výcvik prebiehal v stredisku, ktoré sa nachádzalo v samom srdci starého mesta. V priebehu dňa  nebolo psom umožnené zoznámiť sa s nikým iným okrem tunajšieho personálu. Zvieratá boli kŕmené dvakrát denne: ráno o 7.00 hodine a  večer o 19.00 hodine. Ich strava pozostávala z  polievky,  z mäsa, z ryže a veľmi výživných sušienok Kneipp. Každá dávka vážila asi tri libry, t.j. približne 1,5 kg. Počas nočnej hliadkovej služby každý pes dostal ešte veľký krajec chleba, aby  po návrate z dlhej a často nebezpečnej šichty nebol príliš unavený a vyčerpaný.

Keď policajný regrút preukázal v príprave svoje schopnosti na zastávanie funkcie psovoda, tréner, ktorému bol pridelený, ho vzal aj so psom do hliadky. Psa v týchto reálnych výcvikových podmienkach motivačne podporovali kúskami mäsa a príležitostne aj kosťami, aby sa naučil, že iba ľudia v policajných uniformách sú pre neho dôveryhodní. Všetci ostatní  mali byť vnímaní s určitým  podozrením, ak nie s vyložene s agresívnym prejavom psa voči cudzím osobám. Počas tejto nácvikovej  fázy sa psí nováčik oboznamoval aj s prostredím, v  ktorom mal vykonávať svoju budúcu službu. Po dobu jedného mesiaca bola táto činnosť vykonaná v noci tri až štyri hodiny za všetkých poveternostných podmienok. Výcvikové hodiny sa postupne zvyšovali až na štandardných osem hodín. Záverečná fáza prípravy pozostávala z výcviku vypátrania a zadržania domnelého páchateľa. Psy boli na tento účel školení pomocou fiktívnych postáv podobajúcich sa na zločinca. K tomto učeniu sa pristupovalo s  veľkou opatrnosťou a trpezlivosťou, aby pri zákroku psa nedošlo k  poraneniu osoby. Prvým krokom bolo naučiť psa vypátrať úkryt, v ktorom sa podozrivý ukryl. Psy boli tiež cvičené aportovať predmety z vody, prekonávať prekážky a zachraňovať ľudí pred utopením. Až po troch mesiacov systematického tréningu mohol psovod podstúpiť na odborné preskúšanie z naučených disciplín.

Výstroj zvierat pozostával: z koženého obojka vystuženého oceľou a opatreného ostrými kovovými hrotmi na zabránenie udusenia páchateľom. Psy mali taktiež pevné kožené náhubky, ktoré boli použité pri zákrokoch, ktoré nevyžadovali priamo záhryz do páchateľa.

Vo výkone bezpečnostnej služby boli zaznamenané viaceré úspešné použitia gentských policajných psov. Napríklad pri zatknutí výtržníkov vynikol pes menom Bear – Medveď (pozri obr. ) Raz v  noci bol v hliadke a so  psovodom narazili na päť opitých násilníkov, ktorí sa snažili zdemolovať salónik. Muži robili veľký rozruch a bol predpoklad, že sa postavia na odpor voči zasahujúcim policajtom. Psovod psovi sňal náhubok a psa vyslal proti násilníkom. Ten odvážne vyrazil plniť svoje úlohy, ale potichu, bez akéhokoľvek zvukového prejavu. V čase, keď sa na scéne objavil tryskom bežiaci psovod, Bear už zvieral jedného z výtržníkov za nohu a ďalší štyria utiekli. Hneď ako dorazil psovod pes pustil zadržaného a pustil sa po stope utečencov. Psovod ho vzápätí nasledoval spolu so spútaným zadržaným po zvuku krátkeho a ostrého štekotu. Čoskoro narazil na miesto, kde odvážny pes držal v  šachu ďalších štyroch výtržníkov a zastavil psa od jeho snahy roztrhať previnilcov na kusy. Muži zo strachu okamžite vytriezveli a rýchlo súhlasili, že sa vzdajú, ak bude pes s nasadeným náhubkom pod kontrolou psovoda. To prebehlo okamžite, aj keď nie bez malého protestovania od samotného Beara. Podivný sprievod začal pochodovať smerom k centrálnej policajnej stanici a k mestskému väzeniu, pričom víťaziaci pes teraz slobodne vyjadroval svoju radosť. Výrazne štekal a obiehal okolo zadržaných osôb presne tak, ako by išlo  o stádo zverených oviec, ktoré mal na starosti pri ich zaháňaní.

Popularita služobných zvierat zaradených do bezpečnostnej služby v Belgicku rástla. V krajine bolo do roku 1909 až tridsať miest a obcí, ktoré disponovali kynologickou jednotkou.  Po Gente boli medzi prvými mestami s policajnými psami Schaerbeek a Leuven. V Leuvene sa tieto služobné zvieratá dokonca objavili v novoročných prianiach.

Používanie policajných psov v bezpečnostnej službe bolo na vzostupe a rozšírilo sa do sveta. Rozmach problematiky bol v zahraničí taký rozsiahly, že aj sám Van Wesemael sa zmieňoval o čoraz náročnejšom sledovaní aktuálnych informácií. Zvieratá však boli čoraz vyčerpanejšie, pretože popri náročnej nočnej práci museli často predvádzať verejnosti ukážky svojich schopností.

O projekt využívania belgických psov v bezpečnostnej službe prejavilo čoskoro záujem aj zahraničie. Gentský program pritiahol veľkú pozornosť a vyvolal značný záujem v susednej krajine – v Nemecku (Allsopp 2012). Okrem Nemecka, kde sa o použití psov v Belgicku zmienil vo svojom prvom diele aj Max von Stephanitz (1902) a Francúzska, začali s prípravou  policajných psov podľa  belgického vzoru už v prvých rokoch 19. storočia aj v Kanade a v USA. Policajní úradníci spoza Atlantiku navštívili za tým účelom aj samotného Ernesta H. P. Van Wesemaela v jeho služobnom sídle v Gente. Predpokladá sa, že aj niekoľko  vycvičených policajných psov bolo zakúpených kanadskými a americkými bezpečnostnými zložkami, aby vo svojich krajinách zaviedli plánované projekty v systéme železničnej polície a to v  nasledovných mestách: Quebec v  Kanade (1903) – v systéme železničnej polície, štvrť South Orang v New Jersey (1907), New York (1907, 1908), Muncie v Indiane (1908). Uvedené kontakty dokumentovala aktívna zahraničná korešpondencia.

Napríklad v roku 1907 vyslal brigádny generál Theodore A. Bingham, policajný komisár v New Yorku, inšpektora Georgea R. Wakefielda, aby preštudoval Gentský tréningový program. Wakefield sa vrátil do štátov s piatimi belgickými ovčiakmi pripravenými do výkonu služby a na chovné účely. Tento krok sa mal stať prvým programom výcviku psov realizovaným v Spojených štátoch, ale očakávaný výsledok sa nedostavil. Policajné oddelenie v New Yorku sa totiž rozhodlo prijať program výcviku policajných psov v Gente namiesto toho, aby vyvinulo svoj vlastný. Veď načo, keď psov pripravovali tí najlepší odborníci... Do roku 1911 tak bolo vycvičených len šestnásť psov a ich psovodov psovodmi podľa kritérií gentského výcvikového programu. Každý deň od 23.00 hod. do 7.00 hod. boli vyslaní do rôznych obytných oblastí na Long Islande. Výsledky však boli viac-menej zmiešané. Psy boli vycvičené na to, aby prenasledovali a zadržiavali zločincov tak, že sa im hrudnými končatinami opreli o hruď a štekali, kým neprišli ich psovodi (Handy, W., M. Harrington and J. Pittman, 1961). V roku 1909 podnikol Angličan major Richardson (1910) cestu na Starý kontinent a všímal si v niektorých európskych štátoch rozdiely v používaní služobných psov v bezpečnostnej praxi.  Zistil, že v Belgicku používajú policajné psy, v Nemecku pátracie psy a vo Francúzsku hliadkové psy. Vo svojej monografii publikoval aj fotografiu objektu, v ktorom boli v tom období umiestnené policajné psy v Gente. V knihe uverejnil aj snímok gentského policajta so psom v pršiplášti.

Rozmach „Dienst der Politiehonden“ („Služby policajných psov“) sa v Gente zastavil po vypuknutí Veľkej vojny (1. svetovej vojny). Okupanti sa zmocnili gentských psov a zaradili ich do bojov v prednej frontovej línii. Povahovo jemnejšie jedince zatiaľ slúžili dôstojníkom ako spoločenské zvieratá. Po skončení vojny sa reštart problematiky rozbiehal veľmi pomaly. Policajné sily mali po ničivom svetovom konflikte množstvo iných problémov súvisiacich predovšetkým so zabezpečovaním globálnej bezpečnostnej situácie v spustošenej krajine. Záujem o policajné psy bol odsunutý na vedľajšiu koľaj a nočné hliadkovanie polície so psami bolo zrušené. Napriek tomu zostal v bezpečnostnej službe stále určitý počet psov. Ale keď si automotorizácia belgického bezpečnostného zboru vyžiadala celú pozornosť jej mamažmentu, psie jednotky zmizli z polície úplne a na dlhý čas.

Literatúra:

 

 ALLSOPP, N., 2012. K9 Cops: Police Dogs of the World. In: Big Sky Publishing,

     Newport.

ĎURIŠIN, V. a kolektív, 2020.  Systém  policajnej kynológie. Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Košice.  ISBN 978-80-8077-669-5.

HANDY, W., M. HARRINGTON and J. PITTMAN, 1961.The K-9 Corps: The Use of Dogs in Police Work, 52 Journsl of Criminal Law and Criminology. In: Criminology & Police

    Sci.

https://www.bloggen.be/rodecal/archief.php?startdatum=1268611200&stopdatum

RICHARDSON, E.H., 1910. War, Police and Watch Dogs. Wiliam Blackwood and Sons.

     Edinburgh and London.

VICKERY, K.P., 1984. The Origins of Police K-9. In: Dog Sports Magazine. March.

Autor: © plk. v.v. RNDr. Vladimír Ďurišin

Doporučujeme z našeho e-shopu
Legendy československé kynologie
Skladem
ZB000002
od 129
Novinka
Sušené krůtí krky
ZB000462
od 20
Novinka
Sušené hovězí plíce
ZB000458
od 21
Novinka
Sušené hovězí srdce
ZB000453
od 26
Novinka
Obojek SOFTY
Vyberte barvu
Obojek SOFTY
ZB000096
od 0
Kam dál ...