Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

Mít psa a navíc mít jezevčíka a ještě navíc bydlet ve městě – to znamená potkávat a poznávat venku množství lidí. A když nejste tak úplně sociálně zdatní a víte, že hodně podobně je na tom i váš pes, často vaše procházky mohou dopadnout úplně jinak, než jste si před odchodem z domu mysleli. A když už máme ten advent, tak kromě vtipné historky vytáhne Toby z rukávu i jednu dojemnou.


To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl
Veronika Klukonová 4.12.2021 24980x Ze života

„Keď nás niekto zastaví na ulici zo slovami: Aký krásny psík, smiem si ho pohladkať?”, mama vždy zbledne. Áno, ľudské interakcie jej robia veľké problémy, ale skutočný dôvod jej zblednutia je ten, že NEVIE. Ona fakt nevie, ani len netuší, kto si ma môže a kto nemôže pohladkať. Mama každému hovorí, že ja som osobnosť a mám vlastný svet. Niečo na tom bude. Pri mne si mama nemôže byť istá ničím.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

Niekedy pri prechádzkach pozorujeme psíkov s ich majiteľmi a žasneme, ako väčšina ľudí dokonale pozná svojich havkáčov. Keď ich niekto zastaví, či si môžu hafana pohladkať, hneď vedia odpovedať či áno alebo nie.

Vtedy len pozriem na mamu pohľadom typu „ale im závidíš, čo?” a idem si ďalej s hlavou v oblakoch.

Nikto si nepýta povolenie od mojej mamy na to, aby sa jeho paprčky mohli dotknúť môjho krásneho, lesklého kožúšku. Povolenie je potrebné pýtať si odo mňa. Konečné rozhodnutie je vždy na mne. To, že mi niekto bol sympatický v jeden deň a dovolil som mu pohladkať ma, neznamená, že na druhý deň má zaručené, že ma môže pohladkať opäť. Nie, nie, takto to v mojom svete nefunguje!

Môj svet je ovplyvnený mojou mamou a od nej som od malého šteniatka odpozoroval len tie najhoršie vlastnosti a odkukal najhoršie zlozvyky:

▪️náladovosť

▪️neprimerane veľká výbušnosť

▪️urážlivosť

▪️schopnosť dokonale ignorovať svoje okolie

▪️schopnosť ignorovať „nezmyselné” príkazy

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

Ovplyvnený maminou divnou povahou a svojimi predkami som si už zvykol na zvláštne pohľady ľudí, keď reagujem (podľa nich) neadekvátne k situácii. Mama si na to už zvykla a vlastne si vybrala jazvečíkovské plemeno aj preto.

Najdôležitejšie pre ňu je, aby som bol spokojný. Dnes už však ako mestský pes.

Na život v meste si pomaly zvykám. Mama nie. Tá len chodí, oči na stopkách, zahliada do trávy, zahliada po ľuďoch, zahliada na mňa, keď niečo žerem zo zeme...

Jeden deň si takto krásne venčíme, keď nás zrazu vyrušila otázka: „Vy ste tu až teraz?”. Mama samozrejme klasicky zahliadala na okolie, že kto to rozpráva, až zbadala staršiu pani na balkóne.

„Až teraz idete okolo?” Obaja sme boli mierne v pomykove, mama sa začala otáčať, že na koho tá pani rozpráva. Ja som sa začal otáčať okolo, lebo som nevidel žiadnu pani, ktorá na nás rozprávala a začal som si myslieť, že mi straší vo veži.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

Nakoniec som babičku na balkóne zazrel a hneď som ju pozdravil (štekotom). Pani nás zavolala bližšie k jej balkónu, že si ma chce pozrieť. Tak sme podišli pod balkón. Keď som započul slová, ktoré zneli ako tá najsladšia melódia pre moje ušká.

„Počkaj, donesiem psíkovi nejaké mäsko!“ Chúďa babička netušila, aká háklivá je moja mama a že na moju stravu si neskutočne potrpí, takže mäso zdvorilo odmietla. Vôbec ju nezaujímal môj názor. Vtedy som hodil na babičku očkom a jej „spadla“ cigareta na zem.

„Dones mi ju, prosím ťa, hore, otvorím ti dvere.“

Môj plán vyšiel, mäso bude moje, pomyslel som si. Na moje počudovanie mama fakt zodvihla cigaretu a vybrala sa smerom ku vchodu. Celú cestu myslela na všetky tie kriminálne filmy, ktoré videla a v hlave mala len to, ako nás nevinná babička ubije nejakou palicou. Ja som si vedľa nej spokojne cupital.

Babička nás už čakala na chodbe. Mama jej podala cigaretu, so slovami, že sa ponáhľame.

No, teta si išla svoje a namierila si to dnu, do kuchyne a nás pozvala ďalej. Samozrejme ja som pozvanie prijal automaticky a vykročil smerom za tetuškou. Mama stála ako obarená, asi prepočula rozhovor tetušky o MÄSE. Ja som bol rozhodnutý, chcem to mäso!

Tak som mamu naviedol k babičke, ktorá si to namierila rovno do tanierika, z ktorého asi práve jedla a vybrala kus mäsa. Mama sa ju snažila zastaviť slovami: „Keď mu chcete dať maškrtu, tu mám pre neho svoje.“

Ale bolo neskoro. Babička sa pomaly zohýbala smerom ku mne. Vnímal som len jej ruku a MÄSO.

Celkom jej to trvalo. Až som to nevydržal. Vyskočil som a mäso jej schmatol z ruky skoro aj s prstami. Zhrozený výraz v babkiných očiach hovoril, že na návšteve sme tam naposledy.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

„On ma uhryzol, ja sa ho bojím!“ boli posledné slová tetušky smerom na mňa.

Nuž mama ma spokojná zobrala preč s vedomím, že ďalšie mäso od tetušky už určite nevyžebrem.

Život nám častokrát prinesie do cesty množstvo ľudí. Na niektorých zabudneme, na niektorých si občas spomenieme a na pár nikdy nezabudneme.

Nám takýchto ľudí do života prinášajú naše každodenné prechádzky. Mama ma stajluje vždy, keď sa rozhodneme ísť von. V ten deň mi navliekla môj feši žltý postroj, cítil som sa ako pupok sveta! Až do momentu, keď sme stretli jednu babičku. Starenka ma uvidela a náramne sa na môj účet bavila. Vraj som vyzeral ako v podbradníku. Nemal som jej to za zlé, nie, babka za to nemohla. To moja mať!

Usmievavú babičku sa nám podarilo stretnúť znova, no na jej tvári chýbal úsmev. Pôsobila ubolene. Hodil som očkom po mame, jej socializácia má zmysel. Neváhala a k babičke pribehla s otázkou, či je v poriadku.

Ubolená tetula pozrela na mňa, potom na mamu so smútkom v očiach:

„Nevládzem už...”

Pozrel som na mamu a môj pohľad hovoril za všetko. Babičke musíme pomôcť. Mama teda spravila jedinú vec, čo sa jej zdala ako rozumná. Ponúkla babičke rameno. Hneď ako to urobila, to aj oľutovala. Spomenula si totiž na moje prechádzkové vymýšľance...

▪️ beh so strany na stranu

▪️ňuchanie každého stebla trávy

▪️odpisovanie na každú psiu smsku v parku

▪️štekot na psov

▪️občasné ťahanie na vodítku

Toto nemôže dopadnúť dobre, budeme mat na svedomí život jednej babičky, prebehlo mame hlavou. Nadýchla sa, jednu paprču podala babičke, v druhej držala vodítko a dúfala, že sa nerozbehnem, nebudem robiť scény a nezvalím babičku na zem.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 8. díl

Dospievam, a toto bol len ďalší dôkaz, že áno, tento zázrak v podobe poslušného Tobíska je reálny. Prispôsobil som sa tempu staršej dámy a išiel pri maminej nohe. Mama pociťovala nesmiernu hrdosť. Cesta k bytu aj napriek pomalému tempu prebehla rýchlo. Počúvali sme 91 ročnú starenku a to, čo nám rozprávala, sa nám nepáčilo. Spomínala smrť a z jej hlasu znel smútok.

Keď sme zastali pred miestom, ktorému tetula hovorila „domov”, samozrejme ma nezabudla pochváliť. Chválou nešetrila. Medzi milými slovami na moju adresu hľadala v kabelke kľúče. Vtedy v kabelke našla malého anjelika a opäť som na nej postrehol úsmev, ktorý som si z nášho minulého stretnutia pamätal.

„Pozri, čo som dostala v kvetinárstve!“

Mama aj ja sme pozreli na anjelika, ktorý niesol nápis „pre šťastie“.

„Je krásny! Budete mať šťastie.”

Vtedy sa babička zamyslela a začala sa prehrabávať v kabelke znova. Nakoniec z nej vytiahla sošku a podala ju mame.

„To je pre teba, pre šťastie...”

Aj ja som chcel mať sťastie! Ale mama mi sošku odmietala dať. Tak som cestou domov zjedol bobek z trávy.

Domov sme si niesli zmiešané pocity a každý svoj talizman pre šťastie. A viete, kto ostal dnes v posteli? Takže myslím, že môj talizman funguje lepšie!

 

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)

Foto: Veronika Klukonová

Doporučujeme z našeho e-shopu
Legendy československé kynologie
Skladem
ZB000002
od 129
Novinka
Sušené krůtí krky
ZB000462
od 20
Novinka
Sušené hovězí plíce
ZB000458
od 21
Novinka
Sušené hovězí srdce
ZB000453
od 26
Novinka
Obojek SOFTY
Vyberte barvu
Obojek SOFTY
ZB000096
od 0
Kam dál ...