To by (Toby) jeden nevymyslel! 7. díl

Přinášíme další historku ze života jezevčíka “pišišvora” Tobyho, který to se svojí paničkou nemá vážně lehké. Ale i když je to tvrdohlavý pes, který dělá svému plemeni rozhodně čest, tak by svou lidskou mámu nevyměnil ani za nic.

„Celý svet sa zbláznil! Ako mám pocit, že to celé začala moja mama.”

Všetko bolo fajn. Žil som si vo svojom pohodlí, s mamou, s tatom, obklopený prírodou. Na prechádzkach nás nikto nerušil, lebo sme chodili na V.I.P. miesta, o ktorých skoro nikto nevedel. No len mama, typická, nespokojná žena, musela všetko pokaziť. Jedného dňa sa chytila, zbalila svojich pár harabúrd a že odchádza.

Uniesla ma z môjho domova… 

„Tak choď!” pomyslel som si. Aké veľké však bolo moje sklamanie, keď začala baliť aj moje veci.

„Akože, haló? Ženská, na tomto sme sa nedohodli!“

Nemal som na výber, normálne ma uniesla z môjho domova. Prišiel som o jedného sluhu, ktorého mi len ťažko niekto nahradí. Nemala to vôbec premyslené, proste z nás boli polovičný bezdomovci. Nakoniec nás na nejaký čas prichýlili v športovom centre, kde mama predtým pracovala. A poviem vám, to bol život! Behal som si po areály, ako keby som to vlastnil.

Dokonca v čase, keď to opatrenia dovolovali, to v našom provizórnom domove žilo. Vtedy som to tam mal najradšej. V kaviarni sedeli decká, ktoré čakali na tréning, rodičia, ktorí čakali na svoje deti, kým dotrénujú. A keďže z bytu, kde sme boli ubytovaní, sa von dalo dostať jedine cez kaviareň, vždy som bol atrakciou číslo jeden.

Všetci boli zo mňa nadšení 

Mama bola vždy v strese, keď týmto miestom musela prejsť. Snažila sa byť ako ninja. Uhýbať pohľadom, nepozorovane prekľučkovať medzi stolmi a vytratiť sa do tmy noci. Mama mala však od ninju ďaleko, skôr bola nemotorná ako kung fu panda a ťažko sa dokázala vyhnúť pohľadom zákazníkov, keď mala na paprčiach mňa.

Všetci. VŠETCI boli zo mňa nadšení a ja, musím uznať, som si tú pozornosť dokonale užíval. Za barom v tej dobe pracovala mamina šéfka. Mamina šéfka ma zbožňovala, nosila ma na rukách, nosila mi pamlsky, dala mi hračky a hlavne mi dala voľnosť. Po kaviarni som si mohol behať, ako sa mi zachcelo. Bolo jej jedno, či tam niekto sedí, či niekomu vadím, proste bol som VIP členom a zákazníci to museli trpieť. (Nie, že by sa sťažovali)

Raz keď som si takto užíval voľno, v kaviarni sedela mladá mamička a sledovala svoju dcérku pri hre tenisu. Sedela tam, sama, samučká a ja som vedel, že ju musím rozveseliť. Rozbehol som sa a vyskočil za ňou na gauč. Uvelebil sa vedľa nej a nechal sa rozmaznávať. Vtedy som si to všimol. V kabelke, ktorú mala položenú na zemi mala otvorený balík tyčiniek. Hoci som bol prepchatý maškrtami, neodolal som. Nenápadne som hlavičku posúval z gauča do jej kabelky. Ja som bol ako pravý ninja! Neviditeľný! Prezradilo ma až chrúmanie tyčinky, ktorú sa mi podarilo nepozorovane vytiahnuť. Mladá mamička sa mi celkom pozdávala, nepočul som žiadne zákazy, žiadne branie ťažko ulovenej tyčinky sa nekonalo, jediné na čo sa zmohla bol smiech.

Keby niekto prišiel do kaviarne, ani by nevedel, že osôbka, ktorá sedela obďaleč pri stole sama a čumela na malého kleptomanského psíka je vlastne moja mama. Ja som mal na ten moment novú mamu. Mamu, ktorá mala zázračnú kabelku plnú čarovných paličiek. Po pár minútach sa k nám pridala aj jej dcérka, ktorá mala obrovskú šou z môjho kradnutia tyčiniek. Konečne sme si na gauči lebedili ako veľká, šťastná, tyčinková rodinka.

Keď zrazu... paprče mojej skutočnej mamy ma z tyčinkového kráľovstva odnášali preč. Nuž neostávalo mi nič iné ako zvyknúť si, že mama pokazí každú srandu

Slobodaaa!!! 

Športový areál sa nachádza vedľa hlavnej cesty, oproti je firma a z ďalšej strany budovy je pole. Bavilo ma lietať si po tráve vedľa tenisových kurtov. Za ten mesiac, čo sme tam provizórne žili, som spoznal každý krík, steblo trávy, ale čo som ešte nepoznal, boli diery v plote. O tých nevedela ani moja mama. V ten deň sa to malo zmeniť.

Bol víkend, športové centrum bolo prázdne, tak ma mama cez kaviareň zobrala von na terasu, kde som sa zvykol vybehať. Bol som frajer, konečne som bol bez vodítka a lietal si ako odtrhnutý vagón.

Mama si užívala pohľad na mňa, až keď zrazu zažila dejavu... „Už je tomu rok, čo som sa pri prechádzke s mamou rozhodol preskúmať okolie jednej firmy. Kráčali sme si, všetko v poriadku. Vtáčiky spievali, slniečko svietilo, keď zrazu nekráčam vedľa mamy, ale vedľa plota. A mama na druhej strane. Ani neviem, ako ma tam vcuclo. Jediné, čo si pamätám, je panika v maminých očiach. Tá žena vôbec nevie zvládať stresové situácie. Začala ma spoza plota vyťahovať. Ťahala ma za packy, uši, ňufák, postroj, ktorý sa mi po chvíľke začal vyzliekať. Ani neviem akým zázrakom ma stade dostala.

A stalo sa to znova! Vcuclo ma na druhú stranu plota. Mama, klasicky, jediné čo dokázala, je udržať paniku. .

V priebehu minúty jej hlavou prebehlo najmenej päť scenárov, čo sa mi môže stať.

1. Zacítim nejakého králika a utečiem na pole, kde ma už nechytí.

2. Utečiem na hlavnú cestu, ktorá je dosť frekventovaná a zrazí ma auto.

3. Utečiem na hlavnú cestu, kde ma síce nič nezrazí, ale niekto si ma zoberie domov. Lebo veď uznajte, som neodolateľný.

4. Nikam ani nemusím ísť a zrazí ma auto, ktoré ide do firmy alebo z firmy.

5. Kým prejde cez kaviareň von na ulicu, nájde kľúč od hlavných dverí, zmiznem ani nebude vedieť kam.

Jediné, čo prebehlo hlavou mne, bolo: SLOBODAAA!!! Už nikdy žiadne vodítko, už nikdy žiadne povely, už nikdy... žiadna...posteľ? Už nikdy žiadne... maškrty? Žiadne... hračky?

Bolo rozhodnuté! Kým sa mama v panike predierala hlavnými dverami, ja som prešiel popri plote cez parkovisko a sadol si ku dverám, z ktorých o chvíľku vyšla.

Nuž mamin cecek sa nezapre!

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová) 

Foto: Veronika Klukonová