To by (Toby) jeden nevymyslel! 6. díl

Už se vám stýskalo po dalších veselých historkách od jezevčíka Tobyho? Dnes pro vás máme hned dva!

Poslyšte další dva příběhy z pera pišišvora Tobyho. Jeden nemusí měřit půl metru, aby se cítil jako rebel. A Toby se tak cítí, protože velikost není v centimetrech, ale v srdci!

Ako som prišiel o svoju jedinečnosť 

Nie som obyčajný psík. Teda aspoň som si to myslel. Niekto má navyše pár koliečok, ja som mal navyše pár pazúrikov. Nie hocijakých, ale vlčích! Tieto vlčie pazúriky mi dodávali také sebavedomie, aké si len máloktorý psík dokáže predstaviť. Aj keď ma od zeme poriadne nie je vidieť, už od malička ma bolo počuť. Štekal som na všetko, čo mi bolo nesympatické, a aj na to, čo mi sympatické bolo. Proste som si to mohol dovoliť, veď som bol polovičný vlk. 

Veľké sklamanie prišlo, keď sme s mamou prišli ku zverošovi, a ten ma vrátil naspäť do reality. Vraj moje výnimočné vlčie pazúriky sú skôr na oštaru ako na úžitok. Klasicky, môj názor nikoho nezaujímal a rozhodli bezo mňa. Pazúriky musia ísť preč.

Nastal deň „D“ a ja som prišiel o pýchu, našťastie len o tú na packách. Už som sa prebúdzal, celý ubolený a do toho ešte hlúpe poznámky mojej mamy a uja zveroša.

„Po narkóze bude oťapený celý deň.”

„Super, aspoň si od neho na chvíľu oddýchneme, ha- ha- ha.“

Taká zrada! Hoci som bol rozospatý a nevedel som dobre rozoznať hlasy, tipol som si, že prvú vetu povedala mama a druhá veta vyšla z úst vetoša. Došli sme domov, mal som naordinovaný oddych, v packách som mal štichy a uja zveroša sme mali prísť pozrieť až keď sa mi packa zahojí.

„...vraj aby si odo mňa oddýchol...” stále mi tie slová zneli v hlave.

Ja som veľmi pomstychtivý psík a jeho vyjadrenie ma hlboko ranilo. Neostávalo nič iné ako vziať veci do vlastných paciek. Hneď na druhý deň, ako ma nechali samého, som si štichy vyoperoval. Netrvalo dlho a ujo zveroš ma mal naordinovaného v ambulancii zas. Vymenil mi obväz, vyčistil ranu a poslal nás domov. V ten týždeň sme tam boli ešte dvakrát. Ja ti dám oddych odo mňa! Pomyslel som si si, keď sme tam išli znova. Vtedy som začínal mať pocit, že som si našiel rovnocenného protivníka, čo sa pomstychtivosti týka. Vyoperované rany sa mi otvorili a on mi ich zasvorkoval. Bolesť, ktorá mi prechádzala packami bola nič oproti bolesti, ktorú som cítil, keď som ako porazený odchádzal od uja zveroša domov.

Skóre zveroš :1, Toby :0

Ujo zveroš si svoju výhru nado mnou vychutnal do sýta. Zasvorkovanú ranu mi schoval pod smajlíkovské obväzy. Ako keby nevedel, že chodiť po svete s mojou mamou je hanba sama o sebe, ale ukazovať sa na verejnosti s mamou a so smajlíkovskými obväzmi bol už extrém aj na mňa.

V to ráno pršalo. Vážne to začínal byť deň blbec. Mama bola vždy, čo sa týka venčenia, nekompromisná. Mal som pevne stanovené časy, kedy som chodil von a snažila sa ich dodržiavať. Takže ráno bez toho, aby som hodil bobek, nebol možný návrat do postele. Lenže ako som pomalinky mokol, uvedomil som si, že dážď bude asi moja slabosť. Mokrá zem mi vôbec neimponovala. Ledva som sa pohol, len som prestupoval z labky na labku, keď som si uvedomil jedno.

Mamina slabosť som ja!

Teda nie tak celkom ja, ale skôr strach o mňa. Keď mamin pohľad konečne spočinul na mne, prišla moja chvíľka. Ladne som zdvihol zadnú, zviazanú packu do vzduchu a tváril sa ako najubolenejšie šteniatko na svete. Klasika, mama nesklamala a jediné, na čo sa zmohla, bol stres a panika. Instantne mi začala kontrolovať packu.

Bobek-nebobek vyhlásila:

„Ideme domov!”

To bola hudba pre moje ušká. Dal som packy na plecia a utekal smerom do bytu. Úplne som zabudol na herecký výkon, ktorý som pred malou chvíľočkou podal. Mama ma len neveriacky sledovala a neverila, že ju prekabátilo malé šteniatko.

Som rebel! 

Na prechádzke som sa mame zabehol do trávy a vtedy som ho stretol, zvláštne vyzerajúce stvorenie. Príliš malé, ledva som ho zbadal, ale počuť ho bolo na míle ďaleko.

„Ahoj, ahoj, čo tu robí také veľké štenco s mamou? Sa bojíš chodiť na prechádzky sám? Si mamin cecík? Hahahahah!”

Bol som prekvapený a trošku urazený...

„Prosím? Nie, žiadny mamkin cecik nie som!” povedal som odhodlane.

„Tak to dokáž!”

Moja česť bola v ohrození. Neostávalo nič iné, len splniť všetky požiadavky zvláštneho tvora. Vraj rebelský, nebojácny psíkovia, nosia cool piercingy. Lenže ja som netušil, čo to ten piercing je.

Ešteže môj nový spoločník vedel dokonale splniť aj túto funkciu. Vyliezol na mňa a zachytil sa mi na obočie. Konečne som prestal byť mamkin cecek a začal som byť cool, nezávislý hafan.

Ale tvorovi to nestačilo.

„Náušnicu! Potrebuješ náušnicu!”

Jasné, vedel som, že mi niečo k dokonalému imidžu chýba. Porozhliadol som sa okolo seba a jediné, čo som našiel, bola rastlinka, ktorá celkom pichala. Takzvaná osina. Dlho trvalo kým som si ju našteloval na uško. Pripadal som si tak dôležito!

Vybrali sme sa domov. Ja, spokojný sám so sebou, s mojim novým nebojácnym JA a mama, ktorá netušila, že si domov nesie malého rebela. Lenže stalo sa to, čo som nechcel. Náušnica sa mi odopla a vpadla dnu do uška.

„Som silný, cool psík, nebudem plakať,” pomyslel som si.

Nuž nakoniec sa ukázalo, že som mamin cecíček a rozplakal som sa na celú lúku, počuť ma bolo až do bytovky. V priebehu piatich minút doletel tato dole za nami, ratovať ma. Snažil som sa z posledných síl pôsobiť, že som v poriadku, no náušnica sa mi posúvala ďalej a ďalej. Až sa zapichla do bubienka. Vtedy som to už nevydržal. Bolesť, ktorá mi začala prúdiť telom, spôsobila, že som sa nedokázal udržať na packách a len som padal. Mama samozrejme netušila o mojich rebelských chúťkach, nemala ani tušenia, čo mi je. A tak robila to, čo vie najlepšie – udržovala paniku. Ešteže mala po ruke chlapa, ktorý medzi jej vzlykmi zavolal na pohotovosť, do jednej paprče chytil mňa, do druhej mamu a išli sme.

Keďže netušili, čo mi je, teta zveroška ma musela prezrieť. Držal som ako hluchý dvere, ani som nedýchal, keď teta záchrankyňa po dôkladnej kontrole prišla na to, že v bubienku mám zapichnutú „náušnicu”.

Na neboľavé uško som počúval dialógy. Vraj mi to treba vybrať, že ma uspia a vyberú to. Žiadne uspanie sa nekonalo, keďže som malý pažroš a došiel som s plným bruškom. Mal som šťastie, teta sa rozhodla skúsiť mi osinu odstrániť aj bez uspania, aj keď to ešte nikdy tak nerobila. Nečakala, že to nejaký psík zvládne.

Nadýchol som sa a hlavičku schoval k tatovi. Teta zveroška bola perfektná. Na prvýkrát mi z bubienka vybrala náušnicu a všetci ostali v nemom úžase. Moja záchrankyňa neverila, že to vydržím bez myknutia. V očiach všetkých zúčastnených som bol nebojácny psík.

Tak sa nakoniec ukázalo, že nepotrebujem žiadne piercingy a náušnice. Veď som hrdina!

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová) 

Foto: Veronika Klukonová