Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Souhlasíte, že psi mají úplně jiný názor na atraktivní chutě a atraktivní vůně než my lidé? Své o tom ví celá řada pejskařů a tak nejedna debata o psech končí u – no však vy víte u čeho! Prostě u exkrementů. Pár vtipných historek, které se točí okolo tohoto nevábného tématu, má také Pišišvor Toby. Ani s ním jeho panička nesdílí jeho názor...


To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl
Katka Houšková 17.8.2021 9714x Ze života

Ako sme išli na výlet 

Bol to klasický jesenný deň. Bol som doma s tatom a čakal na mamu, kým sa vráti z mučiarne. Čas sme si krátili prechádzkou.  A prechádzky s tatom boli zábavné. Mohol som si robiť, čo som chcel a ani v tento osudný deň to nebolo inak.  

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Vonku sme sa jašili a naháňali, keď som zacítil moju obľúbenú arómu. Využil som chvíľku tatovej nepozornosti a schmatol hovienko. Mali sme po prechádzke. Ja spokojný a vcelku dobre najedený, tato nahnevaný, sme sa vracali domov, čakať mamu. Mali sme totižto naplánovaný výlet. O šestnástej sa dovalila mama a tato zatrhol naše uvítanie slovami: „Hlavne mu nedovoľ oblizovať ti ksicht, vonku zjedol hovno!“ Takže namiesto oblízania ksichtu mama dostala aspoň oblíznutie paprčky.

Po zvítaní nasledoval výlet. Všetko bolo fajn, chillovali sme si s mamou vzadu v aute, keď to na mňa zrazu prišlo..

„O-OU! On bude grckať! Zastav!“

„Nemám kde zastaviť!“

V aute začínala mierna panika a úprimne, to natriasanie mi veru nepomáhalo.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Nemal som na výber, natriasanie spôsobilo, že zo mňa vyšlo hovienko, v takom istom stave, v akom som ho zjedol. Auto zaplnil smrad, aký si len málokto vie predstaviť. Mama a tato sa tvárili nahnevane, ako keby oni práve vygrckali hovienko.  

Ja už na toho psa nemám slov!“ 

medzičasom sa im podarilo zastaviť.  

Nechajme ho tu, ľudia to pochopia...“  

V tú chvíľu som začal premýšľať nad svojim psím osudom, asi nebolo najlepšie vygrckať to hovienko... tak som sa teda vzchopil a poctivo po sebe začal upratovať. 

FUJ! Nežer to! On to žere? 

A čo mám robiť? Veď to utri.“ 

Nemám do čoho, už som minula všetky servítky...“ 

„Na! Tu máš!“ tato si vyzliekol ponožku a podal ju mame. Utri to do nej.“ 

Zázrakom zo sedadla hovienko dostali, ale jeho pach sa s nimi niesol ešte HODNE dlho... 

Mama zaviedla nové pravidlá 

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Hodne dlho taktiež trvala moja záľuba v jedení bobkov. Prechádzky sa niesli v znamení sondovania okolia. Ja som striehol na bobky, mama na mňa. Lenže nie vždy dokázala reagovať dostatočne rýchlo. Väčšinou som sa len motkal, tváril sa, že obdivujem kvietky, vtáčiky, oblohu...a keď to najmenej čakala, HAM! A bobek som mal v papuľke. Neviem, čo sa na mňa tak čertila, beriem si príklad z nej. Jej jedálniček sa tiež kedysi skladal z dosť veľkých „odpadkov”. Nahnevaná nie len na mňa ale aj na tvora, ktorý po sebe nechal krásnu pamiatku, sa mi začala vyhrážať náhubkom. Smial som sa. Vraj náhubok!

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Smiech ma však rýchlo prešiel, keď objednala nie jeden, ale rovno dva a ďalší vyžobrala od kamarátky. Pomaly ma začala navykať na môj nový módny doplnok. Nepáčil sa mi. Na jednej strane som vyzeral drsne, ale úprimne, čo môže byť drsnejšie, ako psík, čo sa nebojí jesť hovienka? Myslel som si, že nič. Avšak drsnejšie ako psík, čo sa nebojí jesť hovienka, je človek, ktorý sa ich nebojí jesť!

V moment, keď mi mama dávala na papuľku náhubok, som vyslovil želanie. Netušil som, čo tým spôsobím a hlavne, že tým ovplyvním celý svet.

,,Kiež by sa ti to vrátilo, ty krkavčia mať!"

Síce to chvíľu trvalo, ale prišlo to. Všetci ľudia na tomto svete zo dňa na deň začali jesť bobky. Teda inak si tie náhubky, čo začali nosiť vysvetliť neviem. Mamu som z toho podozrieval už dlhšie, vždy poctivo čakala, kým sa vytrónim a ešte moje teplé hovienko brala do preč. Snáď sa ľudstvo čoskoro spamätá a ľudia prestanú jesť bobky. Ich jedenie by jednoznačne mali nechať na ehm... odborníkov.

Ako som mamu naučil chodiť do práce 

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Mama teda odborník nie je, skôr je sťažovateľ. Sťažuje sa na všetko. Najčastejšie však na to, ako sa jej nechce ísť do práce. Záleží mi na nej, tak som prišiel s riešením. Klasický budíček sa mame podarilo posunúť o 5 minút. Celá natešená z predĺženého spánku sa vybrala so mnou von. Väčšinou si dáva vlasy do copu, jej lenivosť však v ten deň zvíťazila a nechcelo sa jej vracať pri posteľ po gumičku.

Kráčali sme si, mne viali ušká, mame zas háro. Trošku chladnejší vánok mi privial tú najlahodnejšiu arómu. Hovno. Vybral som sa teda za svojim ňufákom. Už sme boli vonku nejaký čas a mama začínala byť zvedavá na hodiny. Využil som chvíľku jej nepozornosti, skočil do trávy a schmatol hovienko. Keď to mama zbadala, mobil si hodila do vrecka a začala mi klasicky otvárať hubu. Bránil som sa. Konečne som našiel výživne hovno plné červíkov a mama ma o to chcela pripraviť. Bojoval som. Však márne. Keď sa jedná o hovienka, mama nepozná brata. Silou vôle mi otvorila hubu a hovno víťazne knokautovala rovno na zem, neďaleko mňa. Keďže existuje spravodlivosť, mobil z vrecka pri jej zvláštnych pohyboch, padol rovno do mojich skoro raňajok.

To by (Toby) jeden nevymyslel! 5. díl

Jedna okadená papula a jedna okadená ruka si „spokojne“ mierili domov. Dalo by sa hovoriť o tichej domácnosti. Cítil som vo vzduchu dusnú atmosféru, mama len hovno. Celú cestu domov z hlboka dýchala (a fakt to nebolo príjemné), rozpustené vlasy sa jej motali do ksichtu, nič nevidela (aj keď v ten moment by radšej nič necítila).

„Nemôžem si odhrnúť vlasy z tváre, nemôžem si odhrnúť vlasy z tváre, mám okadenú ruku,“ hovorila si viac menej pre seba. Doma ma čakal „výplach“ a myslím, že za celú dobu pandémie sa neminulo toľko mydla ako v to ráno na maminu paprču.

Aj keď si to mama neuvedomuje, môj plán vyšiel. Po dlhej dobe ráno nemyslela na fakt, že ide do práce a prisahám, že som spod paplóna počul jasne slová: „Nech už konečne idem do práce, tam mám aspoň kľud.”

Takže mama, nemáš za čo! A snáď si už konečne začneš vážiť všetko to, čo pre teba robím...“


Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)

 

Foto: Veronika Klukonová 

Kam dál ...