To by (Toby) jeden nevymyslel! 2. díl

Pokud jste se dobře bavili u prvního příběhu ze života pišišvora Tobyho, tak tu pro vás máme další vyprávění. Má to ale takový jezevčík těžký život, jen co je pravda!

,,Bol som ešte malinké šteniatko, u mojej novej mamy a tata som obsmŕdal nejaké dva týždne. Učili ma byť doma samého, vraj je to pre dobro všetkých v rodine. Nemohol som sa sťažovať. Dvojnožci zarábali na moje hračky a jedlo a ja som svoj voľný čas trávil vo svojom malom VIP kráľovstve, kde som mal peliešok, hračky a nič mi nechýbalo. V tomto kráľovstve bola však aj TAJOMNÁ KOMNATA, do ktorej som mal zakázané chodiť.

Otvorenie tajomnej komnaty 

Naša ranná rutina bola vždy rovnaká. Mama skontrolovala, či sú všetky dvere zatvorené, a vybrala sa do otrokárne. V ten deň sa však ponáhľala. Vôbec nestíhala. Odbehla si ešte do tajomnej komnaty a ostal po nej len smrad. Vtedy som to zbadal a v očiach sa mi rozžiarilo. Tajomná komnata.... bola pootvorená! Nič mi nebránilo nakuknúť do nej. Zistiť, aké poklady skrýva a prečo mám do nej zakázané chodiť.

Dlho som váhal, netušil som aké nástrahy ma tam čakajú. Ale keďže som bol malé, zvedavé štenco, pomaly som otvoril dvere...a...čakalo ma hrozné zistenie! Celý čas sa ma snažili naučiť, že sa ciká a bobkuje vonku, a oni? Oni to celý čas robia v dome!!! A dosť, pohár pretiekol. Už žiadne cikanie vonku! Celé som to tam poocikával a spokojne si lažkal do peliešku.

Rátal som ovečky, keď mi po chvíľke celé kráľovstvo začalo nejako podozrivo páchnuť. Zhrozil som sa. Zápach mi bol známy. Presne takto to „vonia”, keď sa vyšpiním pod holým nebom. Keď sa nad tým zamyslím, predsa je to tlačenie a cikanie pohodlnejšie v prírode. Som na čerstvom vzduchu a smrad ostane vonku. 

Upratovanie miesta činu 

V tej chvíli sa ma zmohla menšia panika. Budem musieť zničiť dôkazy po mojom hroznom čine, pomyslel som si. Niečím poutierať ocikané miesta, aby mama nezistila, že som vykonal potrebu vo vnútri. Porozhliadal som sa vôkol seba a jediné, čo som našiel, bol časopis. Nič. Časopis nefungoval. Len všetko zhoršil. Hľadal som teda ďalej, keď mi do očí padol nápis „extra absorpčné”. Bingo! Nejaké divné štuple, ktorých výrobca tvrdil, že zaručia sucho, som porozhadzoval po ocikaných plochách. Nič. Kašlem aj na také reklamné klamy! Mama príde, vytre so mnou ocikanú podlahu a budem mať!

Nevytre! Stačí, ak urobíš toto! Poobzeral som sa vôkol seba, kto to na mňa hovorí a vtedy som ho zbadal. Moja záchrana! V rohu na pavučinke si spokojne lebedil pavúk. Celý natešený som sa ňufákom priblížil k osemnohému tvorovi a tak trošku som ho popučil.

Síce som sa od neho nedozvedel tú cennú radu, o ktorú sa chcel so mnou podeliť, ale jeho smrť nebola zbytočná. Netrvalo dlho a mama sa vrátila z mučiarne domov, skôr ako zdesene pozrela do tajomnej komnaty som na ňu spustil – to mi neuveríš! Tak ja si kľudne spinkám, keď zrazu som započul strašný buchot z tej miestnosti, do ktorej mám zakázané chodiť. Ale ten buchot neprestával, tak som nabral všetku šteniatkovskú odvahu a išiel tam nakuknúť... a bol tam obrovský pavúk! Nemal som nič po ruke, chcel som ho odstreliť prúdom moču, ale netrafil som. Nakoniec sa ma zľakol a zdrhol. Príšera z tajomnej komnaty bola vďaka mne porazená. Nemáš začo!

Mama mojej historke (našťastie) uverila. Dokonca môj hrdinský čin aj zfotodokumentovala so slovami: „Snáď bude mať tento svet viacej takých hrdinov, ako si ty, Toby.”

Skúšam maminu trpezlivosť 

Ako čas plynul, doma som cikával čoraz menej. Stále boli však momenty, keď mi zveráky na močovom mechúriku nepracovali tak, ako mali. Mama bola zhovievavá a každú moju mláčku ospravedlňovala jej neschopnosťou ísť so mnou včas von. Vtedy som dostal nápad. Vyskúšam ju, koľko toho tá ženská znesie.

Vybral som si teda najlukratívnejšie miesta v byte – gauč a koberec, pustil na ne mláčku a netrpezlivo čakal na reakciu mamy. Zo začiatku to bola klasika „Nestihla som s ním ísť von, je to moja chyba.” Spozornela vo chvíli, keď v jeden deň prišla z práce domov a nikde nenašla žiadnu známku po slabom mechúriku. Vtedy jej došlo, že vydržím aj štyri hodiny necikať.

Začala si teda všímať momenty, kedy ma močový mechúr prestáva počúvať. Priznávam sa, robil som jej naprieky. Keď si ma nevšímala, schytal to gauč. Keď mi vynadala za niečo, schytal to gauč. Keď sa na mňa nepozrela, keď som chcel, aby to urobila, schytal to zase len gauč!

Koniec legrace

V ten deň prišla z práce, vyvenčila ma a išla sa najesť. Keď sa pustila do jedenia, sem tam som skúsil spraviť psie očká na ňu a dúfal, že sa podelí so mnou o nejakú dobrotu. (Až časom som zistil, že keď si varí sama na jej tanieri nenájdem žiadne dobroty). Z taniera sa mi nič neušlo. Nepodelila sa so mnou, krkavčia mať! Vyskočil som teda na gauč a začal som ho polievať. Prúdom moču som vytváral na gauči obrazce, aby vedela, čo si o jej sebeckosti v jedení myslím.

Močím si, močím a zrazu nemočím, ale letím!!! Gauč sa mi vzďaľoval a ja som sa približoval k tajomnej komnate. Mama snáď si nezošalela! Len ma tu, prosím, nezatváraj!

BUM! A tajomná komnata sa zatvorila. Ehmmmm, môžeš mi tu aspoň zažať?

Žiadna odozva. Mal som pocit, že som tam strávil celú večnosť. V jeden okamih som aj ľutoval, že som odtiaľ „vyhnal” príšeru, ktorá tajomnú komnatu strážila, mal by som aspoň spoločnosť. Po nekonečných piatich minútach, som bol konečne voľný a poviem vám, ten pocit samoty už NIKDY nechcem zažiť!

V tajomnej komnate som bol zatvorený ešte dvakrát, kým mi doplo, že moje cikanie na gauč spúšťa mamin zdvihák a odnáša ma „na samotku“. Síce mi to trošku trvalo, a zažil som viac chvíľ samoty, ako by sa na malé šteniatko patrilo, ale pochopil som to. Prestal som robiť mame naprieky a s močením na gauč z trucu som definitívne skončil.

Darček pre mamu

Vedel som, že mama sa snaží vychovať zo mňa poslušné šteniatko. Chcel som sa jej odvďačiť za všetku jej snahu. Dať jej niečo, na čo nikdy nezabudne. Niečo, na čo bude s láskou spomínať.

Každý deň sa cez obed z práce ponáhľala domov, aby sme sa mohli vonku jašiť čo najdlhšie. Miloval som to. Prišli sme na lúku, ktorá bola kúsok od našej bytovky a hneď ako sme sa na ňu dostali, ma pustila z vodítka. Naháňal som loptičku, bláznil sa s mamou a keď som k nej pribehol, padali z nej pamlsky.

Keďže som moderný psík, vygooglil som, aký darček je vhodný pre mamu. Našiel som jeden tip, ktorý sa mi celkom pozdával. Vraj parfém!

Ako som si tak behal po lúke, využil som maminu chvíľku nepozornosti a odbehol si do kríku pre prekvapenie, ktoré som si pre ňu nachystal. Snažil som sa darček čo najlepšie zabaliť, ale nemal som čas, z diaľky som počul volanie mamy. Neostávalo mi nič iné ako improvizovať. Vyváľal som sa v tých najlahodnejších pachoch, aké som kedy cítil. Zmes výkalov, rozkladajúcej sa mŕtvolky, vyvrátenej večere. Vedel som, že tá vôňa je TOP a moja mama z nej bude celá bez seba.

Keďže som aj inteligentný psík, hneď ma napadlo, ako na mamu jej nový parfém dostať. Nie len, že som sa v ňom vyváľal, kúsok som aj oblízal a hneď ako ma mama z kríku vytiahla, som jej ho jazykom vtrel do ksichtu.

PREKVAPENIEEEE!

Netvárila sa dvakrát nadšene. Nemôžem povedať, že ma to neranilo. Schmatla ma a hlavu dávala podozrivo ďaleko od mojej maličkosti. Naša cesta viedla rovno do vane. Hodila ma do nej a začala drhnúť. Nie som včerajší, veľmi dobre som tušil, prečo to robí. Nechcela, aby mal aj niekto iný na sebe tú jej novú famóznu vôňu. To ešte netušila, že ja som jej nedaroval žiadny šmejd, ktorý vydrží pár hodín.

Táto ultra, bio, prírodná vôňa vydržala niekoľko DNÍ! Po mojom vydrhnutí mama utekala naspäť do práce. Keď sa vrátila domov, nevedela si darček vynachváliť. Vraj sa jej celý deň všetci vyhýbali a nechápavo sa pýtali, čo je to za smrad.

Vtedy sa mama len pousmiala, predsa to nebol až taký zlý darček.

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)

Foto: Veronika Klukonová