Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Víte, že i na Slovensku je velmi slušná chovná základna samojedů? A zajímaly by vás třeba tamní podmínky chovnosti, nebo jak si plemeno stojí ve srovnání se zahraničím? A nahlédneme také za dveře jedné chovatelské stanice…


Samojed má najkrajší úsmev na svete!

I Eriku Okánikovou dokázali samojedi okouzlit svou povahou a nezaměnitelným „úsměvem“ a již řadu let do její rodiny neodmyslitelně patří. Společně se zaměřují hlavně na volnočasové aktivity, turistiku, rádi jezdí na výstavy a pod hlavičkou chovatelské stanice Matyella se věnují i chovu. A nejen o tom jsme si společně moc pěkně povídaly…

Eriko, jak dlouho vám dělají společnost právě samojedi a proč jste se pro ně vlastně rozhodla?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Viem vám ešte dnes po tých rokoch presne ukázať, v ktorom novinovom stánku v Skalici a aj presne, na ktorom mieste bol vystavený časopis Pes a Mačka a jeho vianočné vydanie. Jeho titulku zdobil v tom čase pre mňa najkrajší úsmev na svete (krásu tohoto úsmevu prekonal len úsmev môjho syna Matyho). Bolo to v roku 2000. Prvá myšlienka bola, že waw – veľký biely špic! V tom čase boli na Slovensku iba dve chovateľské stanice. Voľné šteniatko v nedohľadne. Nakoniec sa podarilo úplne posledné šteniatko – psík z Českej republiky. Kori (Korzár z Měsíčního světla) mal všetky povahové vlastnosti, aké samojed má po tisícročia vrodené – mal obrovskú vôľu pomáhať nám a neustále sa snažil nám byť nablízku. Bol oddaným, milým, usmievajúcim sa spoločníkom našej rodiny. Narodeniu nášho syna sa veľmi rýchlo prispôsobil. Stal sa jeho osobným strážcom, či už to bolo vonku v kočíku, alebo doma pri detskej postielke. Do nášho spoločného života zasiahla vyššia moc vo forme dedičného ochorenia, na ktoré nám náš Kori odišiel za dúhový most na konci roku 2004.

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Systém SAMOYED RESCUE (jedna z aktivít Samojed Klubu Slovensko, ktorá pomáha nájsť  domovy samojedom, o ktorých sa z rôznych závažných dôvodov nemôžu pôvodní majtelia starať) nám ešte v ten istý rok pomohol získať deväťmesačného samojedka menom Benji (Benjamím od Chvojnice). Po deviatich rokoch sme sa rozhodli seniorovi Benjimu na„staré kolená“ trochu spestriť život a namotivovať ho k aktivite. Z chovateľskej stanice Orleansnow sme si doviezli prvú sučku Ellu (Ellis Ella of Zolo Orleansnow). Náš cieľ – príchod aktívneho šteniatka bol splnený. Benji nabral „druhý dych“. Práve Ella bola dôvodom založenia si vlastnej chovateľskej stanice MATYELLA. Zaregistrovaná bola v roku 2011. Výber názvu chovateľskej stanice bol na rozhodnutí nášho syna, a ktorý vznikol  spojením dvoch mien – syna Matyáša (familiárne Maty) a  sučky Elly. Názov súčasne prezentuje našu životnú filozofiu založenú na harmonickej symbióze života so samojedom, kde samojed je plnohodnotným členom rodiny.

Prečo samojed? Mám rada všetko, čo je pekné, čisté, jednoduché, ale elegantné, výnimočné, jedinečné a navyše tradičné. Toto všetko pri pohľade na mojich samojedov vidím. No… a navyše  po tých rokoch života s nimi som pochopila, že práve tá jeho povaha mi neprišla do cesty náhodou, mala ma v mojom živote niečo naučiť – byť samostatná, rozvážna, používať svoju hlavu, pozerať na svet optimisticky s úsmevom samojedovi vlastným… Samozrejme nie všetko som sa už naučila, niečo sa mi darí viac, niečo menej. Som znamenie Rak, ktorý je veľmi rodinne založený a to máme my raci so samojedom spoločné, je nám to dané, máme to geneticky zakódované v sebe.

Naša životná filozofia je založená na harmonickej symbióze života so samojedom, kde samojed je plnohodnotným členom rodiny!

Kolik jich máte momentálně doma a mohla byste nám o nich prozradit i něco bližšího?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Momentálne mám doma tím piatich samojedov, veková hranica od šteniatka až po seniora. TERRY – jedinný štvornohý chlap na dvore z prvého nášho odchovu ANGELS. Je najväčší maznák, navyše submisívny pes, vždy ho dávam za príklad záujemcom, ktorí argumentujú výber sučky pred psom v znení: „Preferujeme sučku, lebo je milšia, maznavejšia, menej dominantá“. Všetky sučky v mojej rodine sú dominantnejšie, ako je maznák Terry.

KATY je energická, tvrdohlavá, veľmi pracovne a športovo nadaná sučka. Pochádza z chovateľskej stanice AKLARO zo Srbska. Je snom chovateľa, lebo je schopná bez jediného problému, či komplikácie donosiť, porodiť a vychovať šteniatka. 

CLOWNIE je prvorodená dcéra Katy, šteniatko, ktoré som si ja ako prvé odrodila sama (bez pomoci skúsenejších chovateliek). Je to miláčik výstavných kruhov. Bola zrodená sa vystavovať, len tak sa prechádzať ako dáma a nechať sa obdivovať. Čo sa pohybu týka, sa veľmi nepretrhne. Na kolobežke s Clownie sa skutočne „narobím“ v porovnaní s Katy, ktorá ťahá kilometre a ja sa ani nezapotím.  Jednoducho taký „výstavný“ kus.

FRANKIE je tiež dcéra Katy, náš odchov, bola počatá vo Francúzsku na parkovisku za plnej prevádzky. Tak ako bola šialene počatá, tak taká je aj jej povaha. Energia a temperament matky sa znásobil okolnosťami a francúzskym otcom. Má najkrajší pohyb, miluje susedov plot a všetko, čo je za ním.

GOLDIE naše zlatíčko, trojmesačné šteniatko, dcéra Frankie. Na šťastie, dúfam, že sa „potatila“ a tej energie od maminy jej pokojný Max uberie. Už teraz je všade, kde sa niečo robí, kde sa pracuje. Miluje kvetiny – ja ich zasadím, ona ich utrhne, ja jamu zahrabem, ona ju vyhrabe…

Jak spolu ve smečce navzájem fungují? A nevznikají mezi nimi občas i nějaké konflikty?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Je to ako v rodine, stále niečo riešia medzi sebou, je vybudovaná hierarchia medzi nimi. Fakt je, že tak, ako keď si nesadnú dve ženy a nebudú spolu nikdy dobre fungovať (na rozdiel od chlapov, ktorí sa pobijú a následne si spolu sadnú k pivu), tak aj sučky. Ženy/sučky sú proste komplikované.

Ak máte dve dominantné suky na dvore, je zarobené na problémy. Ella bola dominantná sučka, dlho veliteľka na dvore, potom Katy. Mali problém jedna s druhou. Vzťahy sú komplikované ako v ľudskej, tak tej zvieracej spoločnosti. Je to tak, každý, aj pes, je vlastná osobnosť a nikdy nenájdete dvoch úplne rovnakých.

Který klub plemeno zastřešuje na Slovensku a jaké jsou u vás podmínky chovnosti?

U nás na Slovensku je plemeno samojed zastrešené jedným klubom, a to je Samojed klub Slovensko. Podmienky chovnosti máme o niečo málo benevolentnejšie ako u vás v ČR, len vypichnem BAER test, alebo plnochruposť. Toto mať nemusíme, spoločné máme vyšetrenie bedrových kĺbov a vyšetrenie očí v pravidelne stanovených časových intervaloch. Samojed Klub Slovensko, dovolím si tvrdiť, je viac pokrokovejší, viac prenáša zodpovednosť na samotného chovateľa v chove. Svojou činnosťou sa viac sústreďuje na metodické usmerňovanie chovateľov a dodržiavanie stanov, chovateľského poriadku a ostatných platných dokumentov.   

Máte přehled o tom, přibližně jak široká je momentálně chovná základna, kolik aktivních chovatelských stanic u vás funguje a cca kolik vrhů se průměrně ročně narodí?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

V posledných pár rokoch vzniklo veľa nových chovateľských staníc na Slovensku, celkom je ich u nás pätnásť. V minulom roku sa narodilo rekordných bez mála sto šteniatok, na provonanie pred desiatimi rokmi to bolo len dvadsaťštyri šteniatok. Neviem, že by mal niektorý chovateľ problémy predať šteniatka, z čoho usudzujem, že dopyt je. Tento rok je dopyt trochu skreslený situáciou s COVID, lebo dopyt je niekoľkonásobne vyšší v mojej chovateľskej stanici. Čo som sa bavila s ostatnými chovateľmi aj iných plemien, tak záujem je obrovský. Ale ja tento stav pripisujemsituácii s pandémiou a množstvom voľného času obmedzeného na malý priestor svojho domu, mesta.

Sama také chováte. Jak jste tedy náročná na výběr nových majitelů a co musí takový člověk splňovat, abyste mu štěně vůbec svěřila?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Haha… Sranda by bola spýtať sa priamo majiteľov. Viete, u mňa to nie je o tom nakryť, porodiť a predať. I samotný výber vhodného krycieho psa je pre mňa náročný proces. Vytipovať si jeden maximálne dva nedostatky na svojej sučke, ktoré práve výberom vhodného krycieho psa sa budete snažiť eliminovať. Je to pre mňa veľký záväzok vybrať tak, aby som bola nápomocná pri zveľaďovaní plemena.

Mám to šťastie, že mám svoju mamu, ktorá bola od pôrodu až po minimálne päť týždňov veku šteniatok dvadsaťštyri hodín denne u všetkých mojich vrhov. Dovolím si tvrdiť, že takúto starostlivosť má maloktorá sučka či šteniatka. Som presvedčená o tom, že práve takáto opatera má veľký význam pre správnu povahu šteniatka a jeho výbornú socializáciu. Je to nezaplatiteľná pridaná hodnota našich šteniatok. Ony sú súčasťou našich životov, naše deti. Nemáme tri, štyri a viac vrhov za rok, zachovávame si taký familiárny prístup chovu. A práve preto si nových majiteľov vyberáme, nie každý záujemca, ktorý bol aj na osobnej návšteve, šteniatko od nás dostal. Preferujeme osobné návštevy, som tej mienky, že keď si idem rozšíriť rodinu o ďalšieho člena – šteniatko, tak chcem poznať pôvod, prostredie, v ktorom vyrastal, vidieť matku, matku číslo dve – chovateľa. Vždy som to tak robila aj ja pri výbere samojeda z cudzej chovateľskej stanice. Môžem povedať, že väčšina majiteľov našich odchovov boli u nás osobne. A to naše odchovy sú väčšinou mimo SR okrem nejakých šiestich z nich. Samozrejme boli aj sklamania, človeka neodhadnete úplne presne, navyše keď príde v rodinách k nečakaným zmenám. Čiže čo musí splňovať? V prvej rade ma musí presvedčiť, že má o samojeda skutočný záujem a že má na to podmienky. Podmienky, ktoré nedeformujú jeho povahu. To znamená, že si nekupuje psa na dvor, ale plnohodnotného člena rodiny.

Nedávno jsme se v jedné anketě ptali chovatelů různých plemen na jejich názor ohledně ideálního počtu vrhů za život fenky. Co byste na to řekla vy? A má váš klub pro toto třeba nějak upravená pravidla nebo je to na zvážení každého chovatele (samozřejmě v souladu s nařízením FCI)?

Vlastnými skúsenosťami sa menia aj názory na rôzne veci. A táto je jedna z tých. Pár rokov dozadu by som možno kritizovala niekoho za tridsať dva(!) šteniatok od jednej sučky. Teraz keď pozriem na Katy, ktorá je v šiestich rokoch v takej výbornej kondícii! Tak ako sa niekto narodí pre výstavy, tak niekto je zrodený pre „materstvo“.

Na vašich stránkách jsem si všimla, že mimo jiné provozujete i školku pro štěňátka samojedů. Co vás k tomu vedlo a jak takové lekce vypadají? Myslíte si, že je vaše plemeno něčím specifické, co se třeba socializace týče?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Samojed Baby školka je môj vlastný projekt zameraný na vzdelávanie a zvyšovanie zručností majiteľov a ich samojedov v celej všestrannosti, ktorá je plemenu vlastná. Je súčasťou nášho chovateľského servisu, ktorý poskytujeme majiteľom našich šteniatok. Myšlienka vzišla práve z dopytu majiteľov našich šteniatok.

Prišli sme o priestory, v ktorých sa táto aktivita konala a je skutočne veľmi ťažké nájsť alternatívne tak vhodný priestor, ako bol v reštaurácii u Freda. Nesmierne ma to mrzí a som dlžníkom mnohým našim odchovancom. Každoročne  chodíme so smečkou na aktivitu s názvom „Rodičia deťom“, ktorú organizuje, teraz už bývalá, základná škola môjho syna v meste Skalica. Tu deti informujeme, vzdelávame a učíme, ako sa vo všeobecnosti o psíka starať, skúšajú si agility, kreatívne tvoria niečo  „samojedské“. Psy sú po tomto dni absolútne vyčerpaní.

Nemyslím si, že by bol samojed nejako špecifický, čo sa socializácie týka. Všetko treba  riešiť v kľude, pohode, pozitívne a hlavne úsmevom jemu tak vlastným.

Mať samojeda to je jednoducho diagnóza!

Vy se jinak věnujete především výstavám. Zajímalo by mne tedy, zdali je úprava srsti „Show“ jedince něčím specifická, co všechno to obnáší a jak dlouho to asi tak trvá?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Na výstavy chodíme, nie som však ten klasický zberač titulov, ktorý je na výstave každý víkend.  Ale áno, je to potreba vo vzťahu k nejakému public relation a zároveň aj určitá psychohygiena v kruhu rovnako „trafených ľudí“ – chovateľov a majiteľov. Tak ako keď sa stretnú mamičky malých detičiek a rozprávajú sa o tom, ako ich detičky krásne papajú, kakajú a džavocú, tak aj my samojedári sa nejako obdobne rozprávame. Mať samojeda to je jednoducho diagnóza.

Ale späť k úprave srsti. Je potrebné sa na výstavu pripraviť. Toho ktorého psa zo smečky sa to týka,  sa snažím držať trošku bokom od ostatných, viac fúkať fénom, pridávať do jedla prípravok na zlepšenie kvality srsti. Samozrejme vykúpať, aspoň dvakrát pred termínom výstavy, nie úplne tesne pred.  Fén je skutočný pomocník pri údržbe ich srsti. Raz za týždeň fúkam celú smečku. Neverili by ste, koľko prachu a piesku z nich vyfúkam. Za hodinku mám štyroch vyfúkaných. Používam trimovací stôl, na ktorý sú tak naučení, že povelom (aj mimo povelu) naň vyskakujú sami. Toto mi nikto neveril, pokiaľ nevidel. Čiže grooming u nás nie je žiadny boj, žiadne násilie, žiadne naháňanie, žiadne bolesti krížov.  Vačky plné piškótov a ide to.

Bývá na vašich klubových a speciálních výstavách velká konkurence? A obstojí slovenské odchovy na akcích vyššího typu i v zahraničí?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Áno, tradičná klubová výstava Samojed Klubu Slovensko v Zlatníckej doline pri Skalici má už veľa priaznivcov. Vždy sa jedná o celý víkend (v mesiaci máj) s dvomi výstavami a množstvom sprievodných aktivít. Prihlásených je v priemere päťdesiat samojedov.  Chodia sem aj vystavovatelia zo zahraničia, niektorí pravidelne.  Je to veľmi pekná prehliadka krásnych, vykúpaných a upravených psov. Zvykli si už aj miestni, ktorí si medzi sebou hovoria: „Samojedi sú opäť na Amore“ (Amor je názov rekreačného areálu v Zlatníckej doline, kde sa podujatie koná – pozn. autora). Som presvedčená, že slovenské a takisto aj české odchovy sú konkurencieschopné v zahraničí, čo sa štandardu, ale aj zdravia týka.

Kterého titulu, či ocenění si sama nejvíce vážíte a proč?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Mám dva, pre mňa silné momenty, na ktoré nikdy nezabudnem. Týkajú sa aj titulu – ocenenia okrem iného.

Jeden sa týka mojej sučky Elly (odchov Orleansnow, ČR), ktorá od nás odišla na večnosť 1. 1. 2020.  Pani rozhodkyňa, dlhoročná chovateľka plemena samojed vo Fínsku Tuula Hämäläinen-Pratt v roku 2011 práve v Zlatníckej doline na klubovej výstave vybrala Ellu (vtedy ešte nemala ani dva roky) ako najlepšiu sučku, čo by nebolo až také výnimočné, ale po šiestich rokoch sme sa stretli na Stredoeurópskej výstave samojedov vo Valticiach. Boli sme s Ellou v kruhu, čakali na posúdenie rozhodcu a Tuula prišla ku mne a pýtala sa: „Is this Ella? She is so pretty also after years.“

Aj touto cestou by som chcela vyznať vďaku, úctu a rešpekt mojej prvej sučke Elle, pri ktorej som  narobila veľa chýb a nesprávnych rozhodnutí, no aj napriek tomu ma zbožňovala. Ella, ďakujem za krásnych desať rokov života.

Ten druhý: V roku 2018  sa v areáli Kaštieľa Mojmírovce pri Nitre na Slovensku konala historicky prvá Európska výstava Samojedov EURO Samoyed Show, na ktorej posudzovala opäť aj dlhoročná chovateľka samojedov pani Barbara Yvon Bruns. Clownie získala titul „BEST EUROPEAN SAMOYED BITCH“. A zase ten silný moment pre mňa bol, keď mi Barbara povedala, že proste miluje jej „bisquite“ farbu srsti.

Vzpomněla byste si na nějakou úsměvnou (nebo nezapomenutelnou) historku se samojedy z výstavy, či odjinud?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Ono s nimi je každý deň niečo úsmevné… Možno prvý moment je to šok, infarktové stavy či hnev, ale pri pohľade na ich spokojnosť s vyhrabanými jamami, vytrhanými kvetmi, alebo aktuálne po dvore sa povaľujúce cibuľky gladiólov sa už len smejete. Niekedy áno, je to úsmev cez slzy, ale tak sú to hlúposti…

Možno predsa len niečo vypichnem z tých „x“ úsmevných momentov, niečo čo už som spomínala v tomto článku, na čo som mimoriadne hrdá a ukazujem to ako atrakciu a čo sa mi vrátilo ako bumerang. Lebo ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Atrakcia vyskočenia na trimovací stôl.  Boli u nás záujemci o šteniatko zo Švajčiarska. Bolo to v lete, boli sme vonku. Malé občerstvenie sme teda chceli absolvovať na dvore so psami. Jediné dostupné miesto na položenie kávy, vody, pohárov a koláčov bol trimovací stôl. Tak skončilo občerstvenie práve tam. A čo čert nechcel, aktívny Terry sa rozhodol vyskočiť na stôl a... No, vyskočil ako vždy… Čo následovalo, bolo na zaplakanie. Napriek tomu sme sa všetci po chuti zasmiali a Terryho pochválili.

A co byste na závěr popřála svému milovanému plemeni do budoucna?

Samojed má najkrajší úsmev na svete!

Aby sme my chovatelia  s rešpektom a úctou pristupovali k plemenu, zveľaďovali ho a udržovali v pôvodnej povahe, štandarde a zdraví. Aby mal aj desiatky rokov do budúcna krásny, typický úsmev, ktorý robí samojeda tak výnimočným, unikátnym a jedinečným.

Moc děkuji za prima rozhovor.

 

Foto: archiv Eriky Okánikové

http://www.matyella.com/

Kam dál ...