Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Priekopnícke kynologické experimenty – 2. díl

Kdo by neznal Jacka Rozparovače, který „řádil“ v Londýně koncem 19. století? Málo kdo však ví, že na jeho dopadení měli býti nasazeni policejní psi plemene bladhaund. Nejen tímto historickým tématem se budeme zaobírat v dalším dílu seriálu Míľniky svetovej a československej policajnej kynológie z pera toho nejpovalanějšího plk. v. v. RNDr. Vladimíra Ďurišina. Podívejte se na první pokusy použití psů při pachových či pátracích pracích v policejní práci.


Priekopnícke kynologické experimenty – 2. díl
plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin 4.1.2022 12469x Služební kynologie

Prvé vedecké základy pre zavedenie služobných psov do bezpečnostnej služby boli  položené v Rakúsko-Uhorsku zásluhou zakladateľa modernej kriminalistiky Dr. Hansa Grossa.  Originálne  myšlienky o predpokladanom použití  psa, ako doprovodu žandára a psa ako prostriedku kriminalistov, formuloval vo svojich odborných knižných dielach publikovaných koncom 19. storočia.

Ojedinelé pokusy s testovaním čuchových schopností psov a ich zaradením do výkonu bezpečnostnej služby sa však v Európe objavili už o desťročie skôr. Boli to priekopnícke experimenty, ktoré predchádzali vzniku svetovej policajnej kynológie. Ich autormi boli kanadsko-írsky vedec George John Romanes  a policajný generál sir Charles Warren.

George John Romanes

V Anglicku sa v roku 1885 uskutočnili pravdepodobne prvé kynologické pokusy pri testovaní  sledovania individuálneho pachu osoby čuchovým zmyslom psa. Vykonával ich  kanadsko-írsky vedec George John Romanes.

George John Romanes (20. 5. 1848 – 23. 5 1894) bol   evolučný biológ a fyziológ, člen Spoločenstva Kráľovskej spoločnosti v Edinburghu. Romanes položil základy komparatívnej psychológie. Predpokladal podobnosť kognitívnych procesov medzi ľuďmi a zvieratami. Patril k podporovateľom evolučnej teórie Charlesa Darwina.

Pokusy, ktoré realizoval, neboli  jeho hlavným profesijným zameraním. Ako fyziológ sa však zaujímal o skúmanie funkcie čuchu, teda aj k využitiu olfaktorického orgánu psa pri sledovaní pachovej stopy človeka. Romanes uskutočnil svoje  experimenty  s vlastnými poľovníckymi psami – setrom a teriérom. V tejto súvislosti je zaujímavé, že jedného z týchto  plemien – setra uvádza neskôr svojom diele  aj Gross, pri  predpokladanom využití vo vyhľadávaní telesných pozostatkov ľudí (Ďurišin 2020). Možno sa preto oprávnene domnievať, že rakúsky kriminalista čerpal pri svojej vedeckej práci aj z odborného periodika Nature, v ktorom Romanes publikoval výsledky svojho empirického testovania (Romanes 1887a).

Už  prvé série Romanesových testov boli  nádejné.  Vošiel v  poľovníckom oblečení  do priestoru strelnice, kým jeho setra zatiaľ držal pomocník. Romanes sa od oboch vzďaľoval a keď im zmizol z dohľadu pomocník psa uvoľnil. Pes vyrazil s veľkou aktivitou a rýchlo našiel po pachovej stope svojho psovoda. Dokonca aj keď si Romanes natrel topánky výrazným korením –  anízovým olejom, pes takúto pachovú stopu vypracoval stopu s len nepatrným počiatočným zaváhaním.

Romanes v ďalších experimentoch nalepil hnedý papier na podrážky a boky starých topánok a položil stopu. Na začiatku seter nevenoval trati veľkú pozornosť, ale to sa zmenilo, keď prišiel na miesto, kde sa z päty čižmy uvoľnil kúsok papiera. Pes spoznal stopu svojho psovoda a aktívne ju sledoval, hoci tento malý kúsok papiera bol veľký len pár milimetrov štvorcových.

Romanes tiež predpokladal, že pes nepracuje len na pachovej stope svojho psovoda, ale sleduje aj kompozitný pach pozostávajúci z jeho loveckých kožených čižiem a pachu jeho nôh. To, že pes dokázal veľmi jasne rozlíšiť pach svojho psovoda od pachu topánok, demonštroval Romanes na ďalšom pokuse: prešiel cca prvých päťdesiat metrov vo svojich čižmách, potom takmer tristo metrov len v ponožkách a nakoniec rovnakú vzdialenosť  bosými nohami. Seter vypracoval úspešne celú túto trasu až do konca. Romanes dospel k záveru, že pes v zmesi zápachov identifikoval  jednu zložku, ktorú dokázal sledovať v priebehu celej práce na stope.  Na vlastnej stope psovoda to dokázal. Stopy neznámych osôb pes však  nevedel vypracovať, dokonca ani stopu horára, ktorého  poznal... Rovnako  neuspel ani na vlastnej stope svojho pána, ktorý si  natiahol na nohy nové podnožky. Ale následne pes stopu našľapanú  holými nohami vypracoval, hoci pomaly a váhavo.

Napriek rozporuplným faktom, ktoré vedec uverejnil vo svojom článku, sa dá konštatovať, že seter skutočne sledoval jeho individuálny pach, ktorý vedel rozlíšiť medzi pachmi cudzích osôb.  Dokumentoval to testom, v ktorom umiestnil za sebou  jedenásť osôb a sám sa postavil na čelo tohto zoskupenia. Skupina sa pohla a všetci museli kráčať v stopách toho, kto kráčal pred ním. Asi po 180 metroch Romanes, aj s piatimi pomocníkmi idúcimi za ním, urobil lom doprava, zatiaľ čo ďalší šiesti išli doľava. Jeho pes bol potom privedený na stopu a začal ju sledovať. Lom, na ktorom sa stopa rozdvojovala, pes najprv prešiel,  ale potom intenzívne hľadal a našiel správnu stopu vpravo. Tak bolo akceptované, že testovaný stavač dokázal nájsť a vypracovať stopu svojho psovoda medzi stopami dvanástich a neskôr šiestich ľudí.

Keď mal však Romanes obuté nové topánky pes už nedokázal takúto pachovú dráhu sledovať. Z uvedených vzájomne si protirečiacich  skutočností možno predpokladať nevycvičenosť testovaného zvieraťa na pachové práce, zároveň neskúsenosť jeho psovoda, ale aj silnú fixáciu setra na vlastného pána pri rozlišovaní jeho pachu  medzi pachmi cudzích ľudí a iné. 

Ďalšiemu experimentu podrobil aj svojho druhého psa, tentoraz teriéra. Tento pokus ukázal  niečo iné, čo  kedy čítal o takmer nadprirodzených  schopnostiach čuchu  psov. Bolo to počas jedného štátneho  sviatku, keď sa v Regents Parku prechádzalo veľké množstvo ľudí. Vzal tam svojho psa, ktorý na neho mohol v tomto otvorenom priestore vidieť na veľkú vzdialenosť. Preto pri prechádzke, keď  pozornosť teriéra odviedol cudzí pes, urobil Romanes   na chodníku niekoľko cik - cakov  a stratil sa svojmu zvieraťu z dohľadu. Potom  sa posadil na parkovú lavičku, čakal a sledoval, ako sa bude teriér správať. Spozoroval, že pes sa vrátil do priestoru, kde ho videl naposledy, teda na miesto, kde od neho odišiel za cudzím psom. Teriér sa na tomto bode zastavil, nasal jeho pach a sledoval stopu až k nemu samotnému (Romanes 1887b).

Charles Warren

O tri roky neskôr, v roku 1888, bol v Anglicku bol zaznamenaný aj jeden z prvých pokusov o použitie psov pre policajné pátracie účely. Prípad sa týkal hľadaného a výnimočne nebezpečného zločinca, vraha piatich prostitútok, ktorého sa nepodarilo nikdy zadržať. Bol známy pod prezývkou „Jack the Ripper“ (Jack Rozparovač). Na tento účel malo byť cielene nasadené plemeno bladhaund pre jeho mimoriadnu schopnosť sledovania pachových stôp. Nakoniec sa tak nestalo. Polročná práca psovodov vyšla nazmar a vrah dokonal svoj ďalší čin vraždy (Pemberton 2013). Počas obdobia inkriminovaných vrážd bol rokoch 1886 – 1888 šéfom metropolitnej polície Londýna generál sir Charles Warren.

Generál sir Charles Warren (7. 2. 1840 – 21. 1. 1927) sa narodil vo Welse ako syn generálmajora sira Charlesa Warrena. Bol archeológom, dôstojníkom britskej armády, policajným komisárom a v rokoch 1886 až 1888  vrchným komisárom Londýna.

Sir Warren ako vrchný komisár Londýna intenzívne presadzoval uplatnenie bladhaundov pri pátraní po Jackovi Rozparovačovi. Osobne požiadal o pomoc šľachtiteľa týchto psov, aby do Londýna priviezol dvojicu svojich trénovaných bladhaundov na test ich schopnosti sledovať pach človeka, ešte pred ich použitím na reálne nasadenie v aplikačnej praxi. Psy sa menovali Barnaby a Burgho a boli v súkromnom vlastníctve pána Edwina Brougha pochádzajúceho zo vzdialeného východoprímorkého mesta Wyndyate pri Scarboroughu. Samotný majiteľ vyskúšal oboch psov na pachovej stope v Regentovom parku ráno v pondelok 8. októbra 1888. Pôda bola pokrytá mrazom, ale podľa denníka The Times psy pracovali na stope spoľahlivo. Úspešne sledovali takmer jednu míľu mladého muža, ktorý dostal pred nimi pätnásťminútový náskok. Ďalšie skúšky sa uskutočnili ešte večer toho istého dňa, tentoraz v Hyde Parku. Bola tma a v tomto teste boli bladhaundi  na stopovacej vôdzke, ako by to bolo v prípade, keby boli nasedené v inkriminovanom Whitechapeli, v ktorom páchal vraždy Jack Rozparovač. Testovaným psom sa znova podarilo plniť pridelenú úlohu v stopovaní. Nasledujúci deň, v utorok 9. októbra už o siedmej hodine ráno, sa uskutočnil ďalší test. Tentoraz už pred samotným generálom sirom Charlesom Warrenom. 

Celkovo sa v teréne zrealizovalo pol tucta skúšobných stôp, pričom sám  Warren dvakrát pôsobil ako figurant, ktorého pachovú stopu bladhaundi sledovali. V každom prípade psy stopovali ľudí, ktorých predtým nepoznali, teda boli pre nich úplne cudzími osobami. Denník The Times nasledujúci deň 10. októbra informoval, že sir Charles vyjadril spokojnosť s výsledkom týchto forenzných konaní. Majiteľ psov Edwin Brough sa však musel vrátiť do Scarborough, ale nechal psy v starostlivosti u svojho priateľa, pána Tauntona, ktorý bol považovaný za autoritu v odborných záležitostiach týkajúcich sa väčších plemien psov. Psy mu boli zverené do starostlivosti, zatiaľ čo sa čakalo na ukončenie rokovaní o predmetnej kúpe zvierat metropolitnou londýnskou políciou. Charles Warren sa však v tomto štádiu vyjadril, že pred prijatím konečného rozhodnutia o ich obstaraní požaduje vykonanie ďalších skúšok.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v tom čase Warrenovi kritici zosmiešňovali jeho aktivity využiťv policajnom pátraní stopovacie psy. Miestna tlač posmešne opísala ich skúšobné nasadenie, pri ktorom sa bladhaundi  mali v uliciach Londýna dokonca stratiť, čo sa ukázalo nakoniec ako nepravdivé tvrdenie. Zároveň majiteľ zvierat Edwin Brough naliehal, aby sa k nemu psy okamžite vrátili. Taunton preto poslal bladhaunda Burgha do Brightonu, kde sa zúčastnil na výstave psov, tak ako požadoval jeho chovateľ. Ale v prípade vrátenia druhého psa Barnabyho sa bránil  želaniu jeho majiteľa. Povedal, že sa rozhodol ponechať si ho na dlhšiu dobu.

Záver

Uvedené priekopnícke pokusy Georga Johna Romanesa a generála sira Charlesa Warrena boli  v Anglicku publikované v odbornej, resp. dennej tlači. Vzhľadom k stavu a úrovni  poznatkov v oblasti vedeckej olfaktológie, ale aj samotnej  kynologickej metodológie toho obdobia, sa v súčasnosti javia niektoré protirečivé výsledky ich experimentov ako celkom prirodzené a pochopiteľné.

Priekopnícke kynologické experimenty – 2. díl

Napriek tomu, že vykonané pokusy neboli presne vedecky klasifikované, teda ani verifikované ďalšími skúškami, ich rezultát je z pohľadu empirického poznania, najmä  u Romanesových testov, veľmi cenný. Predpokladá totiž schopnosť psa sledovať individuálny pach človeka. Jeho psy neboli špeciálne cvičené na sledovanie pachovej stopy člověka, vedec však zaznamenal pri testoch  predovšetkým ich prirodzené fyziologické predpoklady v procese olfakcie  a sledovania jeho osobného pachu. Experimenty uskutočnil jednak v skúšobných podmienkach, ale aj v reálnom frekventovanom prostredí, v ktorom sa nachádzalo množstvo rušivých pachových stôp neznámych ľudí.  

Pre ďalší rozvoj danej problematiky bolo dôležité, že Romanes  oba svoje testy uverejnil v renomovaných časopisoch – v Nature a v Zoological Journal of the Linnean Society. Predložil tak kynologickej a vedeckej verejnosti prvé empirické poznatky o možnosti využitia čuchových predpokladov psov pri sledovaní pachovej stopy človeka.

Tieto, akokoľvek diskutabilné pokusy Georga Johna Romanesa a generála sira Charlesa Warrena, predchádzali prvému systémovému zaradeniu psov do policajnej aplikačnej praxe. To sa uskutočnilo až v roku 1899 v belgickom Gente zásluhou tunajšieho šéfa polície Ernesta H. P. Van Wesemaela.

Literatúra:

ROMANES, G. J., 1887a. Experiments on the sense of smell in dogs. In: Nature. 1887; 36: p.

       273–274.

ROMANES, G. J., 1887b. Experiments o the Sense of Smell in Dogs. In: Zoological Journal

     of the Linnean Society, Volume 20, Issue 117, p. 65–70.

PEMBERTON, N., 2013. Bloodhounds as Detectives: Dogs, Slum Stench and Late-Victorian

     Murder Investigation. In: Cultural and Social History, Volume 10, 2013 – issue 1, s. 70.

GERRITSEN, R. and R. HAAK, 2018. K9 Professional Tracking. Edmonton. Brush

     Education Inc. ISBN 978-1-55059-769-1.

ĎURIŠIN, V. a kolektív, 2020.  Systém  policajnej kynológie. Univerzita veterinárskeho  

     lekárstva a farmácie v Košiciach. Košice.  ISBN 978-80-8077-669-5.

TEXT:  plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin

Doporučujeme z našeho e-shopu
Legendy československé kynologie
Skladem
ZB000002
od 129
Novinka
Sušené krůtí krky
ZB000462
od 20
Novinka
Sušené hovězí plíce
ZB000458
od 21
Novinka
Sušené hovězí srdce
ZB000453
od 26
Novinka
Obojek SOFTY
Vyberte barvu
Obojek SOFTY
ZB000096
od 0
Kam dál ...