Podencovia sú životný štýl a handling životná vášeň!

Zaujal vás portrét plemene ibizský podengo? Potom si nenechte ujít dnešní rozhovor s jeho autorkou, chovatelkou a mluvčí Slovenského klubu chovateľou chrtov Míšou Kamenárovou. Co myslíte, kolik podengů je „tak akorát”?

Dnešní rozhovor bude patřit slovenské chovatelce plemene ibizský podengo a zároveň mluvčí Slovenského klubu chovateľou chrtov, sympatické Míše Kamenárové, které bych ráda jménem magazínu eCanis poděkovala za krásný portrét plemene. Osobně pro mě byl ibizský podengo velkou neznámou, ale pro ni je to životní poslání.  

K podengom som sa dostala ako jedenásťročná. Cestovala som nejaké výstavy s priateľkou a snažila som sa poznať všetky plemená. Veľmi sa mi páčilo plemeno faraónsky pes, o ktorého som sa začala aktívne zaujímať a študovať chovateľov aj jednotlivé jedince v okolitých krajinách. Keď že sme mali doma štyroch psíkov, nebolo miesto na ďalšieho. Potom sme boli na výstave v Nemecku, kde som zbadala skupinu štyroch ibizanov zosnulého Bruna Ollika. Zostala som iba ticho pozerať a vtedy som si uvedomila, že toto plemeno je môj favorit a že je to láska na celý život. Ten pohyb, elegancie a zároveň temperament, ktorý v sebe mali, je presne kombinácia, ktorá mne plne vyhovuje.

Pár rokov som občas emailovala s Brunom a dával mi informácie o jeho psoch a celkovo plemene. Pár rokov som tužila ešte osobne stretnúť ibizana, ale nikto široko ďaleko nemal také plemeno. Potom som náhodou natrafila na prvú chovateľskú stanicu u nás na Slovensku a celé to začalo. Stretnutie so Zuzkou a Jankom a ich  ibizskymi podengami. Bola som u nich ako na klavíri. Vtedy mali už po prvom vrhu a doviezli si Britney (First Dynasty´s Britney Spears, ktorá je pôvodne od zosnulého významného chovateľa Bruna Ollika z Nemecka, ktorého odchovy boli veľmi úspešné a krásne) a vlastnili Gotíka, ktorý sa dožil krásnych štrnástich rokov. 

Po pár mesiacoch mi ponúkli možnosť mať Britney, lebo videli, ako veľmi som ju mala rada a že si rozumieme. Domov som ju doniesla večer a mame povedala, že ju strážim. Samozrejme zostala so mnou a už nikdy by som ju za nič nedala. Jej povaha sa zmenila za tie roky. Od nestúpaného lovca, ktorý lovil celé hodiny, sa z nej stala gaučová spoločníčka na aktívne prechádzky alebo posedenie s priateľmi v meste. Vekom sa ukľudnila a je z nej dáma, ktorá sa rada necháva maznať. Časom som sa osamostatnila a videla som, že potrebuje mať psiu kamarátku a rozhodla som sa mať ďalšieho ibizana. Nemali sme úspech s krytím a nakoniec padla voľba na Améliu, ktorá bola z druhého slovenského vrhu od mojej priateľky Danky. Tu začala ešte väčšia ambícia aktívne chovať ibizanov a viem, že určite s týmto počtom nekončím.

Na Britney som pôvodne plánovala spraviť môj prvý vrh, ale bohužiaľ nám to vôbec nevyšlo a po neúspešnom opakovanom krytí som si zakúpila druhú fenku od kamarátky, ktorá si doviezla krásnu fenu z USA s výborným rodokmeňom a genofondom, ktorý sa tu široko ďaleko nenachádzal. Otec šteniatok bol vybraný z nemenej úspešnej chovateľskej stanice v Španielsku. Táto chovateľská stanica aktívne loví a chová papierové šteniatká, čo je skôr vzácne u chovateľov v Španielsku. V Španielsku lovci nepreferujú rodokmeň a výstavy, ide im skôr o vlastnosti a lov daného jedinca. Táto chovateľská stanica má veľmi kvalitné jedince, s výborným exteriérom a typickými vlastnosťami plemena. Majitelia tejto chovateľskej stanice Montse a Chaime sú odborníci v tomto plemene, nie len posudzujú, ale aktívne lovia a chovajú. Sú to jedny z najznámejších chovateľov s najúspešnejšími psami v Španielsku. Teda toto atraktívne spojenie ma prinútilo si zaopatriť moju fenku Eskarxa AMÁLIA, ktorá presiahla moje očakávania vo výstavných kruhoch.   

Na Slovenksu som aktívnym chovateľom momentálne iba ja a fenka z môjho chovu u kamarátky. Stala sa v lete chovnou a bude teda v budúcnosti zaradená do chovu v jej chovateľskej stanici. 

Máme deväť psov. Osem podencov - troch hrubosrstých a päť hladkosrstých. A tiež jedného psa plemena poitevin.

Britney má pár pekných výhier a nevenovala som sa s ňou veľmi výstavám, lebo v tom čase som bola ešte mladá a nebolo toľko financií, času a informácií. Teraz je to naozaj jednoduchšie, je internet a sociálne siete. Britney má v tomto čase už jedenásť rokov a je naozaj vo výbornej kondícií, ale povahu nikdy nemala na výstavy, tak že som ju naozaj nenútila a netrápila týmto smerom. Naopak Amélia bola od malička hyperaktívna a povaha do výstavného kruhu. Už ako štvormesačná vyhrala prvú výstavu v Trnave. Nebola to oficiálna výstava, ale zobrala som ju tam na skúšku, že ako jej to pôjde a či ju to bude vôbec baviť. Tam som pochopila, že je to povaha pre výstavy. Začali sme dva roky aktívne jazdiť výstavy skoro každý víkend sme niekde boli a všade sme mali úspech. Mali sme nie len výhru v plemene, teda titul BOB, ale aj pár krát už bola v užších výberoch v záverečných súťažiach a dokonca aj pár umiestnení v súťaží BEST OF GROUP FCI V., ale nebolo to zatiaľ na prvé miesto, po ktorom som veľmi túžila.

Na prvé miesto v Best of Group sme si museli počkať a Amélia musela dospieť, lebo primitívne plemena potrebujú naozaj čas na dozretie. Amélia začala až v troch rokoch vyzerať ako dospelé zviera a až v štvrtom roku ju považujem za hotovú fenu, preto som sa neponáhlala ani s krytím, aby mala čas si užiť pubertu a život psa. Najvýznamnejšie ocenenia pre mňa sú od Amélie, lebo ona dosiahla také úspechy, po ktorých túži nejeden chovateľ. Vyhrala ako absolútny víťaz TOP DOG 2014 a TOP DOG FCI V., čo znamená pre mňa viac, ako som si želala, lebo sme porazili veľmi krásne a kvalitné jedince u nás na Slovensku. Ďalší rok bola opäť úspešne umiestnená v DOG CUPe v rámci FCI V. skupiny 2. miesto, viac sme sa totiž sústredili na zahraničné výstavy a menej sme ich absolvovali na Slovensku a tým sme nemali dostatočný počet bodov na prvé miesto. Tiež bola ocenená v rámci klubu a to v roku 2014 2. miesto ako TOP chrt a za rok 2015 sme mali 5. miesto.

Jedno z najcennejších víťazstiev vidím výhru v Nemecku na medzinárodnej výstave, kde sme vyhrali Best of Group FCI V. a bojovali sme o celkového víťaza výstavy. Konkurencia bola silná a kvalitná, lebo FCI V býva hojne zastúpená a tu to nebolo výnimkou. Príjemný šok došiel tento rok na maďarskej výstave usporiadanou klubom, kde sme získali BEST OF SHOW 1. miesto. Všetky tieto ocenenia si nesmierne vážim a som pýšná, že vlastním takto úspešnú a kvalitnú fenku. Je to určite aj zásluha mojej kamarátky, ktorá podstúpila náročnú cestu do Španielska a zabezpečila už týmto krokom výborné jedince. Niekoľko BEST IN SHOW výhier zo špeciálnych výstav, JUNIOR BEST IN GROUP na svetovej výstave z obrovskej konkurencie svetových junior víťazov v 5 FCI skupine. Moja fenka z vrhu B porazila v deviatich mesiacoch dospelých podencov na špecialnej výstave Donaueschigen v Nemecku, čo je úplne najväčšia výstava chrtov a naše plemená posudzuje odborník.  

Tento rok sme mali na svetovke troch svetových víťazov – Junior svetový víťaz, BOJ a BOB získal Wolf, titul Svetový víťaz a BOS dostlala Valeria, to sú hrubáče a potom Svetový víťaz a BOS získal Capi.

Pre mňa krásny úspech bol aj BIS 3 s mojou chovateľskou stanicou na IDS Bratislava. 

Moje psíky sú výnimočné hlavne tým, že sú plne socializované, na čom som tvrdo pracovala. Venčia sa na voľno a vo viacerých literatúrach sú informácie, že ibizskeho podenca je ťažké naučiť na povel privolania. Sú veľmi priateľské a som spokojná s nimi nie len po chovateľskej stránke, ale aj tej domácej, kde sú dostatočné milované a brané v prvom rade ako moje spoločníky.

Pri niektorých jedincoch sa stretávame s úplne guľatým okom a zlou farbou oka. Tiež by som upozornila na výšku a váhu. Výška u fien by mala byť od 60 – 67 cm a u psoch od 66 – 72 cm. Bohužiaľ je trend, ktorý sa vymyká štandardu. Výška sa zvyšuje a mohutnosť sa veľmi zväčšuje. Sú jedince, ktoré majú už v mladom veku okolo 70 cm a stále nie sú v definitívnej výške. Stretla som sa so psami, ktoré majú aj 80 cm, čo je už výška írskeho vlkodáva a suky vyzerajú ako psi. Samozrejme každý budúci majiteľ ibizana si môže vybrať z rôznych chovateľských staníc a je len na ňom, aký typ si vyberie. 

Chov psov s preukazom pôvodu je pre mňa jednoznačnou voľbou, či už po zdravotnej stránke alebo povahovej. Niekedy bohužiaľ aj u jedincov s preukazom pôvodu prichádza k omylom, či nepremyslenému krytiu.

Osobne sa snažím chovať len na najlepších kusoch a nerazím cestu, že každé zviera s rodokmeňem by malo mať potomkov, načo aj keď je kopu psíkov aj bez domova a nepresadzujem zbytočné množenie šteniatok.

V minulosti som mala aj iné plemená s rodokmeňom, ale nepatrili k najkvalitnejším kusom, skôr ich s odstupom času považujem za priemerné až podpriemerné a teda som na nich nechovala. Boli to skôr maznáci. V prípade ibizana som už volila výborné chovateľské stanice a kvalitný pôvod.

Coursing aj dostihy behajú, ale chrt to nie je dobré označenie, lebo patrí medzi primitívne a pôvodné plemená a bol preradený z chrtov, lebo loví trošku inak ako chrt. Ale podobný typ psa to je. 

Varianty sú podľa skupiny FCI iba dve (hrubá a hladká) a u hrubáčov je viac typov srsti. Niektoré sú dlhšie a niektoré viac hrubé.

Ako na tejto fotografii. 

Krytie aj posudzovanie prebieha zvlášť. Hrubače majú svoj BOB a CACIB a hladkáče svoj BOB a CACIB. V Európe je zakázané ich „miešať“ . Neviem, ako je to v Amerike, ale u nás to je zakázané. 

Áno. Toto je prvý vrh na Slovensku, v Čechách, Maďarsku, Polsku... Proste tu v našom okolí je to úplne prvý vrh hrubáčov a jediná ja ich tu mám viac kusov.

Mám časť smečky zo Španielska a mýslím si, že čo sa týka zdravia a vlastností pre lov, je Španielsko v tomto určite top. Čo sa týka exteriéru, tam sa menej zameriavajú na exteriér ako na lovecké pudy, teda nájdete tam aj psov bez rrc a pedigree. 

Je ťažko nájsť plný rodokmeň.

A skôr je tam veľa rrc, ale sú aj lovci, čo nemajú nič a majú krásnych podencov, ale sú pre nás nepoužitelné, tým pádom ak sa bavíme o kvalite exteriéru, je to tak, že tým že v Španielsku je o mnoho viac kusov, nájdete tam viac aj krásnych psov ako v Európe.

Ale je tu aj pár dobrých chovateľov v Európe, čo sa snažia chovať kvalitné psíky a nepária príbuzenské línie a ich chov je tiež založený na psoch zo Španielska.

* rrc - register (vysvetlenie v portréte plemena) 

Handlerka som pre všetky plemená a mám rada výzvy. Za dvanásť rokov výstav som kadejaké plemená vystavovala a trénovala a rada sa tomu venujem, lebo si myslím, že mi to aj ide a mám to naozaj rada. Hlavne ako handler so vzdelaním z veterinarnej oblasti sa snažím klientom poradiť nie len technický handling, ale aj grooming, výživu a určite fyzio cvičenia, ktoré môže výrazne zlepšit kvalitu psíkov v kruhu. Nevenujem sa teda iba čistému predvedeniu, ale beriem to ako komplex určitých krokov, ktoré môžu zlepšit exterier u výstavného psa a zvýšit jeho šance na výhru.

Dovolenky sú pre mňa výstavy a cesty za výstavami v Európe, prípadne lovecké stretnutia v Španielsku, kde rada chodím pozerať tradičné lovecké skúšky. Na deň si odbehnem sa okúpať, ale jazdím sama, nakoľko opatera o psov je náročná a vždy jeden z nás musí byť doma, vlastne sme za tie roky vo vzťahu boli iba na jednej spoločnej dovolenke a aj to za psíkmi v Španielsku tento rok. Životný štýl a vášeň je to pre nás oboch, je to náročné, ale nás to baví a nedá sa to robiť pre peniaze, ale milujem celú tu fascinujúcu prirodzenosť lovca, ako je podenco, pes, ktorý vie byť vsetkým a zároveň nepotrebuje nás ľudí, dokáže loviť bez človeka, vie byť aktívny, ale aj pohoďák, vie byť milujúci a oddaný a pri tom nespútaný a dravý, vie byť šialený a veselý a zároveň láskyplný a jemný.

Taká zmes všetkého a hlavne tá všestrannosť, jeden deň beháte na poli alebo na bicykli, na druhý deň idete na výstavu a na další deň môžete ísť na prechádzku do mesta a pri tom mať v pohode psíka, ale pre podenca je vždy najväčšou zábavou behať na volno a loviť a potom si lahnúť k majitelovi a pokludne oddychovať.

Míšo, moc děkuji za krásný rozhovor a do další chovatelské práce i handlingu vám za celou redakci přeji spoustu úspěchů. A budu se těšit na nějaké výstavě na viděnou! 

Katka Houšková

Foto: Michaela Kamenárová