Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Peter Krotkovský: „Ak stratíme vzhľad vlka, stratíme celé plemeno!“

Vzpomínáte si, že jsme do naší virtuální kynologické síně slávy uvedli již několik osobností, které své životy zasvětily plemeni československý vlčák? A nyní mezi nimi přivítáme dalšího významného zakladatele a chovatele tohoto plemene...


Peter Krotkovský: „Ak stratíme vzhľad vlka, stratíme celé plemeno!“
Mgr. Peter Nevolný 26.3.2021 8275x Legendy československé kynologie

Jsme velice poctění, že do naší hojně čtené rubriky „Legendy československé kynologie“ přispívá i tak skvělý žurnalista, jakým bepochyby pan Mgr. Peter Nevolný je. A nyní nám představí svého letitého kamaráda Petra Krotkovského a jeho životní pouť k dokonalosti slovenského národního plemene – československého vlčáka. Určitě nám dáte za pravdu, že jeho psi jsou, jak se říká, „pastvou pro oči“.

Keď ťa núti pracovať ďalej – tvoja slabosť!

Sú ľudia, ktorí dosiahnutím dôchodcovského veku zavesia remeslo na klinec a na prácu ani nepomyslia, a sú takí, ktorých slabosťou je láska k niečomu, čo ich núti pracovať ďalej, hoci by mohli pokojne posedávať a spomínať na úspechy, ktorých skutočne nebolo málo!

K tým, ktorých slabosť a súčasne láska k plemenu československý vlčiak núti pracovať ďalej, patrí aj Peter Krotkovský. Priatelil sa a cvičil nemecké ovčiaky s ich známym chovateľom Eugenom Richnovským a pod jeho vplyvom založil už v roku 1973 v Hodruši-Hámroch svoju chovateľskú stanicu s chráneným názvom „z Krotkovského dvora“. No len čo sa zoznámil s Dedom Rosíkom, „objavil“ novovznikajúce národné plemeno československý vlčiak a začal sa špecializovať na chov iba tohto plemena. 

Takto na to spomína Peter:

„Mnou odchovaný prvý vrh bol tu u mňa doma po AGI z Banišťa, ktorú odchoval Pavlík Rosík. Priniesol som si ju od neho domov, ako trojmesačnú. V cudzom prostredí sa bála a po týždni som ju ledva dostal von. Trvalo jej takmer rok, kým si zvykla – boli to iné povahy než sú dnes! Jej matkou bola TOLA z Pohraničnej stráže a Dedo Rosík chcel, aby Tola porodila v nore, ktorú sme jej vykopali. Noru sme proti dažďu vymurovali kamením, vyložili starými doskami a strechu prekryli igelitom, aby nepremokla. Chceli sme urobiť aj plôtik, ale nestihli sme to, suka rodila uviazaná na retiazke. Mali sme obavy, aby sa nejaké šteniatko do nej nezamotalo, ale všetko dopadlo dobre!“

Svoj prvý vrh československých vlčiakov odchoval v roku 1985, a do „dnešného dňa“ už dvakrát úspešne „otočil“ abecedu. Vďaka svojim obrovským skúsenostiam položil základy pre vznik širokého okruhu chovateľských staníc, ktoré sa postupne stali nositeľmi najvyšších exteriérových a výkonnostných ocenení, a svoje skúsenosti aj naďalej ponúka formou bezplatnej poradenskej služby. Jedince „z Krotkovského dvora“ získali vysoké ocenenia na oblastných, národných, celoštátnych a medzinárodných výstavách.

Peter Krotkovský vo svojej chovateľskej stanici disponoval viacerými špičkovými psami a sučkami, ktoré významným spôsobom ovplyvnili chov československých vlčiakov!

Takto na to spomína Peter:

„Prvé typy našich šteniat vzhľadovo viac pripomínali nemecké ovčiaky a spočiatku sme s Dedom Rosíkom nevedeli prísť na to, prečo! Sledovali a obmieňali sme viacero faktorov – uši, chvosty, sfarbenie, stále to boli ovčiacke typy, nie vlčie ako REP z Pohraničnej stráže! Všímal som si všetky znaky prenesené do chovu, až sa mi napokon podarilo presvedčiť Deda Rosíka, aby sme skúsili úzku krvnú plemenitbu, čiže všetko sme vsadili na Repove dcéry a získali sme nie ukážkové, ale vyrovnané potomstvo! Šteniatka sme rozdali takmer po celej republike, ale po roku sme zistili, že sa akosi „stratili“, a tak sme sa rozhodli, že to najkrajšie z každého vrhu si budeme nechávať!

Ale uplietli sme si na seba bič – šteniat bolo čoraz viac a čoraz viac bolo roboty okolo nich, pretože sme po čase mali – Dedo 20 psov a ja 60! To už sme neboli chovateľmi, ale otrokmi týchto psov. Do jeden a pol kilometrového kopca na Pečelovskej, kde sa žiadne auto nedostalo, som týždenne ručne vynášal 800 kg mäsa, a podobne kilometer dolu a hore kopcom, k Dedovi! Ale konečne sa nám podarilo vytvárať chovné línie – Kajkova, Cézarova, Omarova, Orlíkova a po Repovi priama línia. Ráno som utekal tých najmenších nakŕmiť, potom do roboty a z roboty som chodieval v montérkach, pretože som bol „riaditeľ“ – rovno som išiel obriadiť a nakŕmiť všetkých psov!

Peter Krotkovský: „Ak stratíme vzhľad vlka, stratíme celé plemeno!“

Významný úspech som dosiahol už v roku 1990 na Svetovej výstave psov v Brne, kde môj plemenník CÉZAR od Pavlišina získal tri víťazstvá a stal sa svetovým víťazom!    

Ďalší pamätný úspech som dosiahol v roku 1995, na 1. dunajskej výstave psov v Bratislave. Moju chovateľskú stanicu tu reprezentovali tieto zvieratá – OMAR z Krotkovského dvora v triede šampiónov, sučka MOŇA z Krotkovského dvora v triede otvorenej, VLK z Krotkovského dvora v triede otvorenej a sučka ANDY z Krotkovského dvora v triede mladých. Všetci svoje triedy vyhrali, OMAR z Krotkovského dvora získal výborný I, stal sa víťazom triedy šampiónov, získal tituly Víťaz triedy CAC, Víťaz plemena BOB, stal sa Dunajským víťazom a šampiónom krásy! MOŇA a VLK z Krotkovského dvora zhodne vyhrali otvorené triedy, v ktorých boli zaradení, s hodnotením výborný I a získali tituly CAC, pričom MOŇA sa navyše stala Víťazkou I. dunajskej výstavy. No a nakoniec, mladá nádej ANDY z Krotkovského dvora sa stala Víťazkou triedy mladých so známkou výborná I. Tento úspech bol významný aj preto, že na tejto výstave sa zúčastnili ďalší štyria psi odchovaní mojou chovateľskou stanicou, ktorí svoje triedy tiež vyhrali! Koncom osemdesiatych rokov sme v Hodruši Hámroch a na Kopaniciach zorganizovali dve bonitácie, na ktorých najskúsenejší chovatelia posudzovali fyzické a mentálne schopnosti odchovaných zvierat a hodnotili, či sú vhodné do ďalšieho chovu!.“

Peter Krotkovský totiž vo svojej chovateľskej stanici disponoval viacerými špičkovými psami a sučkami, ktoré významným spôsobom ovplyvnili chov československých vlčiakov.

Po dlhšej odmlke, spôsobenej rodinnými dôvodmi, sa opäť pustil do chovu československých vlčiakov, pretože z minulosti si uchoval sučku MAXA z Krotkovského dvora, psa PAX z Krotkovského dvora, a kúpenú sučku HERA z Ro-Fa.

Už dlhší čas sa pohrával s myšlienkou, že si zaobstará nové šteniatko – sučku. Ako priznáva, osobne má pri výbere šteňaťa vysoké nároky, tak hľadal veľmi dlho. Začal spolupracovať s chovateľskou stanicou „z Dubničanky“, v ktorej objavil chovný materiál nesúci vzhľad jeho starých línií, ktorých jedince sa dnes hľadajú veľmi ťažko. Do oka mu padla mladá sučka HERMIONA Oskár Dór. Keď zistil, že bude krytá psom CARR Malý Bysterec, rozhodol sa, že sa bude o tento vrh zaujímať. Skončilo to tak, že si kúpil sučku AMBRA z Dubničanky, ktorá sa mu javila ako veľmi perspektívne šteňa s dobrou povahou a nemýlil sa...

Československý vlčiak teda musí pripomínať vlka a nie nemeckého ovčiaka – ak stratíme vzhľad vlka, stratíme celé plemeno!

Tak nám prezraď, aké sú podľa teba základné atribúty krásy československého vlčiaka?

„Samozrejme, základom je schválený štandard, ale československý vlčiak nesmie pôsobiť ako vlkosivý nemecký ovčiak, ale musí mať vzhľad vlka. To znamená, že musí mať charakteristické znaky, ktoré nemá žiadny iný pes – mohutnú vlčiu hrivu, malé uši, šikmo postavené jantárovo sfarbené oči a krátky, bohato osrstený, tupo ukončený a klátovito nesený chvost. Tomuto musí kraľovať živá mimika a gestikulácia, spojená s ladným, ľahkým a pružným pohybom tela, typicky vlkosivo sfarbeným a doplneným vhodnou kresbou srsti. Preto uprednostňujem štyri najdôležitejšie znaky – dobre osrstený, krátky a klátovito nesený vlčí chvost s dobrou mimikou, bohatý límec a uzavretú srsť na chrbte, ale nie s príliš osrstenými bokmi. Oči musia byť vždy jantárovej farby, ale živé, dalo by sa povedať jagavé, výrazne dotvárajúce klinovitú hlavu dravca. A vzhľad dravca musia dotvárať aj ihlanovito tupé, mierne šikmo nasadené uši, ktoré nesmú presiahnuť 1/6 výšky psa a pri dostatočne mohutnom límci, sú ním čiastočne kryté. Samozrejme, hruškovito tvarovaný trup musí mať vlkosivo sfarbenú srsť s kresbou sedla v oblasti lopatiek, ktorej farebnosť závisí od prostredia, v ktorom ČSV žije. Napríklad svetlejšie sfarbené žijú v mestách a tmavšie v blízkosti prírody, čo dokazujú aj vlci, žijúci v ihličnatých lesoch, ktorí sú tmavší, než vlci žijúci na planinách. Ak ustrážime tieto základné znaky, udržíme ich len vytváraním línií, ktoré ich ponesú, pretože musíme mať na zreteli, že karpatský vlk je značne premenlivý a rôznorodý! Československý vlčiak teda musí pripomínať vlka a nie nemeckého ovčiakaak stratíme vzhľad vlka, stratíme celé plemeno! A práve vhodne tvorené línie nám pomáhajú udržať československého vlčiaka najviac zodpovedajúceho schválenému štandardu, ktorý už v preambule zdôrazňuje, že československý vlčiak musí mať vzhľad vlka! Radšej mám zviera s piatimi drobnými chybami, ale s vzhľadom vlka, než dokonalého jedinca, ktorý kopíruje nemeckého ovčiaka! Podľa mňa by bola chyba zaradiť opäť do chovu karpatského vlka – preto uznávam tzv. spermobanky, ktoré by umožnili prípadný potrebný návrat, hoci dnes asi nikto presne nevie, kde to je uložené!“

Z chovateľa súčasne športovec...

Peter Krotkovský sa z jednej driny pustil do druhej – do závodov saňových záprahov!

Ako spomína:

„Keďže sme už mali možnosť vyberať si z chovu kvalitné jedince, Dedo ich chcel, ako novouznané národné plemeno, čo najviac propagovať! Preto ma nahovoril, že keď sa nám nedarí vynikať v oblasti služobnej kynológie, aby som to skúsil v súťaži ťažných psov. Vycestoval do Rakúska a za pätnásť tisíc kúpil sane, postroje a knihu v angličtine. Neprečítal som z nej ani riadok, ale podľa obrázkov sme začali vytipovaných psov pomaly privykať na ťahanie – najprv pneumatiky, neskôr vozíka a napokon saní. Psi sa najprv čudovali, ale zvykli si! Využili sme vytrvalosť a rýchlosť československých vlčiakov, a tak som začal ako prvý jazdec na Slovensku trénovať týchto psov na pretekanie psích záprahov tak, ako pretekajú severské ťažné psy. Ak som potreboval troch dobrých ťahúňov, musel som rozbehať až sedemnásť psov, z ktorých sme vyberali! Podľa obrázkov z anglickej knihy som vyrobil vlastný, povedal by som lepší  a stabilnejší vozík, pretože lepšie zvládal zákruty a viac vyhovoval našim podmienkam. Keď som porovnal údaje o zvládnutí súťažných tratí, zistil som, že moje psy dosahujú aj o pätnásť minút lepší čas! Bol som však prekvapený, keď sa čas nijako nezlepšoval. Skúmal som príčiny a zistil som, že nesmiem sústavne behať po tej istej trati, ale musím hľadať ďalšie a striedať ich. Meniť 12-kilometrové trate bolo aj finančne náročné, pretože som musel so záprahom cestovať po širokom okolí. Napriek tomu som si vytipoval pätnásť tratí, ktoré som postupne striedal. Československý vlčiak je však natoľko bystrý, že si dokázal predchádzajúce trate zapamätať!

Naplno som využil vytrvalosť a rýchlosť československých vlčiakov, a ako prvý jazdec na Slovensku, som ich začal trénovať ako záprahové psy pre pretekanie v saňových záprahoch, v štýle kopírujúcom saňové záprahy severských ťažných psov. Spočiatku som súťažil len v kategórii C, čiže so záprahom dvoch až štyroch zvierat, ale postupne aj v kategórii B, s piatimi až šiestimi psami na 12-kilometrových tratiach. S mojimi psami sme však zvládli aj stokilometrovú trať, napríklad zimný prejazd Krkonôš! V roku 1987 sme sa po prvýkrát zúčastnili pretekov v Krušných horách na Moldave, kde súťažilo 36 musherov, využívajúcich typické ťažné plemená psov – sibírsky husky, samojed, aljašský malamut, a český horský pes! V kategórii C sme tieto preteky ukončili veľmi úspešne – na celkovom 7. mieste vo veľmi silnej konkurencii českých pretekárov, jazdiacich so severskými ťažnými psami. V Harrachove sme sa spoločne s cudzincami, napríklad Rakúšanmi, zúčastnili pretekov, ktoré boli súčasne majstrovstvami republiky a opäť sme skončili na peknom siedmom mieste! Vtedy som jazdil s Hurou z Rosíkova, Hesy z Rosíkova a Chlapíkom z Rosíkova, ale Chlapíka, ktorý bol síce silný, ale nie dostatočne rýchly, som vystriedal za psa menom Alf z Rosíkova, ktorého majiteľkou bola Soňa Bognárová.

Klub chovateľov československých vlčiakov na Slovensku usporiadal na môj podnet podobné preteky už v roku 1988 v Kokave – Háji. Marián Balaj, majiteľ chovateľskej stanice Bal-Mar CS býval v Poltári a cez Jednotné roľnícke družstvo Pokrok materiálne zabezpečil celé preteky. Slovenskí musheri, napríklad Jozef Heršl, Ján Komisár, Daniel Filo a aj ja, sme dosiahli v pretekoch psích záprahov mnohé úspechy. Napríklad dvakrát po sebe sme vyhrali majstrovstvá Slovenska v konkurencii severských plemien, pričom tieto úspechy nezostali bez odozvy – v Česku bola vytvorená samostatná súťažná kategória pre plemeno československý vlčiak, aby tieto záprahy nekonkurovali záprahom severských plemien. Je škoda, že takéto preteky sa postupne vytrácajú, pretože umožňujú vhodné pracovno-športové využitie československých vlčiakov, ktoré prispieva k zvyšovaniu ich kvality!“

Šteňatá Petra Krotkovského žijú takmer po celom svete, dokonca aj tam, kde Peter v živote nebol, ale vzorne reprezentujú nielen jeho, ale celé plemeno československý vlčiak!  Peter celý život pracoval aj ako bonitačný komisár, a tak sa vo vhodnom čase dôsledne a dôkladne pripravil aj na skúšku posudzovateľa exteriéru plemena československý vlčiak. Písomnú časť skúšky zvládol na 100%, ale pri ústnej časti na otázku správneho pomeru fosforu a vápnika pri výžive šteniat povedal, že tento pomer je vyvážený vtedy, ak je šteňa spolu s mäsom kŕmené vhodnými mäkkými kosťami a chrupavkami – organizmus sa o toto vyváženie postará. Skúšajúci však takúto odpoveď neuznali a požadovali uviesť percentuálne zloženie týchto významných výživových prvkov. Peter okomentoval, že ak by to potreboval vedieť, obráti sa na veterinárneho lekára, a tak mu ústnu odpoveď neuznali a z rozhodcovskej skúšky nebolo nič! Ako skúsený chovateľ však celý život naďalej pôsobí ako bonitačný komisár, svoje bohaté chovateľské skúsenosti odovzdáva účastníkom bonitácií nielen na Slovensku, ale aj v Taliansku a Veľkej Británii – preto bol za svoju doterajšiu chovateľskú činnosť viackrát ocenený chovateľskými klubmi nielen doma, ale aj v zahraničí! Peter nie je človek uzavretý sám do seba, preto pripravuje knihu, v ktorej sa s čitateľmi podelí o svoje poznatky a skúsenosti z neľahkého celoživotného chovu, pretože československé vlčiaky, ako plemeno úzko prepojené s prírodou, čoraz väčšmi priťahujú pozornosť zanietených kynológov z celého sveta! 

 

Autor: Mgr. Peter Nevolný

Foto: archiv Petera Krotkovského

Kam dál ...