Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

Budeš nám chýbať!

Těšili jste se na další díl z naší hojně čtené rubriky „Legendy československé kynologie? Tentokrát zavítáme opět na Slovensko. Zavzpomínáme na chov českoslovenkého vlčáka, ale hlavně se tímto rozhovorem důstojně rozloučíme s nedávno zesnulou legendou kynologie panem Oskárem Dórou.


Budeš nám chýbať!
Mgr. Peter Nevolný 28.9.2020 4549x Legendy československé kynologie

Oskár DÓRA (*27. 5. 1955 – †18. 8. 2020)

Život môjho priateľa Oskára Dóra zrejme výrazne ovplyvnil mesiac máj – tak často označovaný za Mesiac lásky. Narodil sa v máji takmer na deň, hoci o tri roky skôr ako prvé krížence karpatskej vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového háje. V máji 1990 sa stal predsedom Klubu chovateľov československého vlčiaka, ktorý bol založený už v roku 1982. A možno v máji si dal zaregistrovať svoju chovateľskú stanicu pod chráneným názvom „Dór CS“, pretože sudičky mu pri májovom narodení dali do vienka, aby ho plemeno československý vlčiak očarilo a sprevádzalo až do konca života...

 

Keďže v tohtoročnom máji slávil 65. výročie svojho narodenia, rozhodol som sa osobne mu zaželať všetko dobré, a najmä pevné zdravie (ktoré práve tak veľmi potreboval) s úmyslom, že túto návštevu súčasne využijem na dokončenie takmer rok rozpracovaného rozhovoru s jedným z najstarších chovateľov československých vlčiakov a jedným zo zakladateľov jeho klubu na Slovensku, čo mi sarkasticky okomentoval: „...a zrejme bude aj posledný!“ Napriek tomu, že sme popíjali horúcu kávu, trochu ma zamrazilo, pretože som pochopil, čo asi vnútorne prežíva...

 

Som „zo starej školy“, a tak som mu písomnú podobu rozhovoru zaslal v rukopise do bansko-bystrickej nemocnice na autorizáciu už v posledný májový deň. Žiaľ, Oskárovi sa tak priťažilo, že tento náš rozhovor už nikdy neautorizoval...

Oskárovo kynologické curriculum vitae

Svoju chovateľskú stanicu československých vlčiakov založil už v roku 1984 a celkovo v nej odchoval jedenásť vrhov. Od roku 1987 bol národným a od roku 1992 medzinárodným posudzovateľom exteriéru pre plemená československý vlčiak a sibírsky husky, na čom má výrazný podiel aj vtedy novovzniknutý poľský register chovateľov československých vlčiakov začlenený do Poľského zväzu chovateľov a poľovníkov, ktorý sa zasadil o Oskárovo zaradenie do funkcie medzinárodného rozhodcu. Pôsobil aj ako poradca chovu, no najradšej posudzoval už dospelé jedince, ktoré svoj vývoj definitívne ukončili a ich vzhľad zostal už nemenný. Pred národným a medzinárodným uznaním plemena československý vlčiak sa podieľal na vypracovaní presne znejúceho štandardu a príprave materiálov nevyhnutných pre rokovanie FCI, čím sa výrazne zaslúžil o jeho medzinárodné uznanie. Štandard bol schválený 13. júna 1989 v Helsinkách pod č. 332 na desaťročné skúšobné obdobie, ktoré malo preveriť a potvrdiť výhradné a trvalo udržateľné vlastnosti plemena. Chovatelia tieto podmienky splnili, a tak československý vlčiak získal v roku 1999 definitívne medzinárodné uznanie FCI. V rokoch 1990 – 1997 a 2009 – 2012 bol predsedom Klubu chovateľov československých vlčiakov. Pri príležitosti 25. výročia založenia tohto klubu bol v roku 2007, spoločne s „Dedom“ Františkom Rosíkom, Ing. Jozefom Sopuchom, Tomášom Ruskom a Soňou Bognárovou ocenený za zásluhy o rozvoj plemena. A jeho zásluhy o rozvoj tohto plemena ocenila aj Slovenská kynologická jednota, ktorá mu udelila svoju bronzovú medailu. Okrem chovu ČSV bol nadšeným turistom a fotografom.

Oskár Dóra odpovedá...

Keďže sme osobní priatelia, myslím, že čitateľom nebude prekážať, ak si budeme tykať aj pri tomto rozhovore. Ako si sa dostal k chovu plemena československý vlčiak?

„Dedom“ Rosíkom sme sa zblížili, keď v rokoch 1983 – 1986 pracoval v našom podniku ako dôchodca-strážnik a po prvýkrát som sa zoznámil aj s jeho psom – známym plemenníkom REP z Pohraničnej stráže. Natoľko sa mi zapáčil, že som vzal na výchovu psa ARAMIS z Muchova dvora, narodeného v roku 1983 (o. Nuk z PS, m. Gyra z PS), nesúceho krv vlčice Brity. Plemeno ma natoľko zaujalo a uchvátilo, že som už v roku 1984 založil na vtedajšej vynikajúcej línii po Nukovi z PS vlastnú chovateľskú stanicu pod chráneným názvom „Dór CS“, ktorú som musel neskôr, pod vplyvom medzinárodných zmien v názvoch chovateľských staníc premenovať na opäť chránený názov „Oskár Dór“. Bol som odhodlaný vyhľadávať a upevňovať vhodné povahové a exteriérové znaky, ktoré priniesol do chovu Nuk z PS (*1979, o. Prim z PS, m. Izra z PS, a ktorý bol nositeľom krvnej línie vlčice Brity). Nuka už vtedy využívali v chove ďalší civilní chovatelia, napr. Miroslav Polák – chovateľská stanica „Mi-Ro CS“ a Peter Ryšánek – chovateľská stanica „Pe-Ry“. Môj prvý vrh po sučke ARA z PS (nositeľke krvi vlčice Brity a krvi Repa z PS – nositeľovi krvi vlka Šarika) tvorili dve sučky a dvaja psi, ktoré sa narodili 4. decembra 1984 (Afrodita, Athena a Atlas a Artemis). Keďže mám také grécky znejúce priezvisko, šteňatám som vo všetkých vrhoch dával mená pochádzajúce z gréckej mytológie – znelo mi to vždy veľmi prirodzene. Hoci sa môjmu učiteľovi – „Dedovi“ Rosíkovi môj výber krycieho psa veľmi nepozdával, ja som to nikdy neľutoval!

Vo svojej chovateľskej stanici si prakticky odchoval jedenásť vrhov, teda šteňatá pomenované na písmená abecedy „A“ až „K“. Podľa ohlasov medzi chovateľmi však boli najúspešnejšie jedince pomenované na písmeno „H“ z roku 2007...

Áno, aj ja považujem tento vrh po otcovi ARGO Přízrak Karpat (*2005, o. Arin na Blatech, m. Avahoc Stín vlka) a matke Hera z RoFa, ktorá po otcovi pochádzala z krvnej línie vlka Šarika a po matke z krvnej línie vlčice Lejdy, za veľmi vydarený, ...hoci z môjho dnešného pohľadu mal aj Argo určité drobné nedostatky (ale to dodal s úsmevom)! Vtedy som pôsobil ako poradca chovu pre moravských chovateľov a zaujalo ma na ňom výborné oko a suchý pysk.

Samozrejme som hrdý aj na vrh pomenovaný na písmeno „K“ – KAJ Oskár Dór (*2015, o. Silbinas Sidebrinis vilka, m. Helena Oskár Dór), ktorý v sebe nesie krv vlka Šarika a zaslúžil sa o založenie chovu československých vlčiakov v Brazílii. Hrdý som aj na psa JAS Oskár Dór (*2012, o. Baladin ArQeVa, m. Helena Oskár Dór), ktorý sa stal svetovým víťazom!

Mnou odchované jedince sa však výrazne uplatnili aj v chovoch Petra Krotkovského (chovateľská stanica „z Krotkovského dvora“) a Mariána Balaja z Poltára – chovateľská sanica „Bal Mar“.

Hoci sme aj dnes dobrá partia chovateľov, je mi ľúto, že sa už nestretávame tak často, ako keď som napríklad chodieval k „Dedovi“ Rosíkovi na víkendy, pričom sme rozdebatúvali a riešili všetky možné problémy. „Dedo“ bol znalec dejín, síce nie kynologických, pretože vtedy ešte neboli zosumarizované tak ako dnes! Ale bol nezávislý vizionár a hlásal myšlienky, ktoré žiaľ, dnešných mladých už akosi nezaujímajú...

Pripomeň nám, prosím, historické okamihy, ktoré viedli k vytvoreniu celoštátneho klubu chovateľov a neskôr republikových klubov chovateľov ČSV...

Na konferencii delegátov Klubu chovateľov ČSV v Brne som bol 26. mája 1990, teda deň pred mojimi 35. narodeninami, zvolený za predsedu celoštátneho československého výboru. A v tom čase bola potvrdená aj nasledovná organizačná štruktúra klubu: celoštátny výbor KCHČSV so štyrmi pobočkami, pričom každá pobočka mala svoje vlastné vedenie; vytvorili sa pobočky pre Česko so sídlom v Prahe, Moravu a Sliezsko so sídlom v Brne, pre západné Slovensko so sídlom v Bratislave a pre východne Slovensko so sídlom v Košiciach. Súčasne nám bolo uložené začať rokovanie o postavení KCHČSV v kynologických štruktúrach vo vtedajšom federatívne usporiadanom Česko-Slovensku. Na základe výsledkov rokovania výboru klubu a so súhlasom predsedov pobočiek sme rozhodli o preložení sídla klubu z Prahy do Bratislavy. Na rokovaní sme sa súčasne dohodli, že sa ukončí riadenie klubu pražským vedením a vytvorí sa samostatná jednotka na vedenie plemennej knihy v Bratislave, pretože náš klub vydával preukazy o pôvode psov už tri roky. Po opustení pražského vedenia klubu sa na Slovensku vytvorila 7. organizačná zložka Kynologickej konfederácie Česko-Slovenskej federatívnej republiky (KKO ČSFR), čo v roku 1994, keď sa rokovalo doslova o existencii plemena po rozdelení Československa, veľmi pomohlo, pretože Slovensko malo vlastnú dokumentáciu – plemennú knihu. Česi teda mohli viesť vlastnú dokumentáciu, ktorá sa začínala od poradového čísla 1.000. Po vzniku Slovenskej republiky pracoval Klub chovateľov ČSV s nezmenenou štruktúrou, len názov klubu sa doplnil na znenie Klub chovateľov československého vlčiaka Slovenskej republiky, ktorý sa stal členom Slovenského poľovníckeho zväzu (SPZ), pričom svoju činnosť riadil v zmysle stanov registrovaných na Ministerstve vnútra SR. Prostredníctvom SPZ bol súčasne členom Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ), a teda aj riadnym členom FCI.

V roku 1993 som bol zvolený do funkcie predsedu celoslovenského výboru oboch klubových pobočiek, teda pre západné, aj východné Slovensko. Z iniciatívy Českomoravskej kynologickej únie (ČMKU) bolo zvolané do Brna rokovanie, na ktorom sme sa ako delegáti oboch republík mali dohodnúť na zastupovaní plemena československý vlčiak v FCI. Na rokovaní sa za Českú republiku zúčastnila prezidentka ČMKÚ MUDr. E. Philippová, pani V. Tichá a Ing. K. Hartl. Slovenskú stranu zastupoval prezident SKJ Ing. Štefan Štefík, pán František Rosík a ja ako predseda Klubu chovateľov ČSV Slovenskej republiky. Na náročnom rokovaní sme Ing. Karlovi Hartlovi predložili naše požiadavky ako hotovú vec, čo riadne zaiskrilo! Ale všetko sa časom upokojilo, pretože v oboch republikách nám všetkým išlo o úspešný rozvoj plemena. Po prerokovaní obojstranne záujmových tém sme sa teda vzájomne dohodli, že názov plemena Československý vlčiak a krajina pôvodu Československo zostanú nezmenené, ale garantom plemena v FCI bude prostredníctvom SKJ Slovenská republika. Aby mal pán Hartl na slovenský klub peknú spomienku, udelili sme mu k jeho 90. narodeninám pamätnú klubovú plaketu „Za zásluhy o rozvoj plemena“ číslo 002.

V roku 1997 som riešil určité úlohy nesúvisiace s chovom, a tak som požiadal o uvoľnenie z funkcie predsedu celoštátneho výboru KCHČSV SR a vedením klubu bola až do volieb poverená pani doc. Ing. Emília Kollárová, CSc., ktorá sa po riadnych voľbách na klubovej konferencii stala predsedníčkou klubu a viedla ho od roku 1998 až do konca roku 2009.

Hoci som v oboch mojich klubových funkciách pôsobil ako predseda, musím zdôrazniť, že vždy som bol „robotník“, ktorý tvrdo pracoval. Riadil som síce celý výbor a klub, ale vždy som akceptoval a uvádzal do praxe všetky rozumné návrhy jeho členov, ktoré rozvoju chovu prospievali.       

V rámci FCI sme garantom plemena, ale skutočnosť je taká, že vzhľadom k počtu odchovaných zvierat nás predstihlo napríklad Taliansko...

Nedá sa zabrániť, aby sme dobré zvieratá predávali aj do zahraničia. Preto ma potešilo, keď ma približne pred rokom pozval britský klub chovateľov československých vlčiakov posudzovať toto plemeno na oxfordskú výstavu – je dobrým znamením, ak sa aj vo výrazne kynologicky konzervatívnej zemi, akou Veľká Británia skutočne je, uchytilo aj naše národné plemeno! Preto chcem, aby produkcia šteniat bola u nás čo najvyššia lebo iba vtedy sa nájdu kvalitné jedince, ktoré zhodnocujú a reprezentujú náš chov. Obávam sa však, že v ďalšom chove nebudeme mať na Slovensku dostatok čerstvej krvi. Preto som vnútorne presvedčený, že perspektívne budeme opäť musieť použiť na skvalitnenie chovu československých vlčiakov vlka – ale aby to nebolo živelné, musí k tomu dôjsť pod prísnou klubovou kontrolou. Pre takýto odchov by sa musela vytvoriť uzavretá silná skupina vybraných chovateľov, a aby tento krok nebol založený na jedinej samici nemeckého ovčiaka a jedinom vlkovi.

Aká je podľa teba ďalšia perspektíva chovu československého vlčiaka?

Myslím, že  slovenský klub chovateľov zaspal na vavrínoch – chýbajú v ňom buriči typu „Deda“ Rosíka a ďalších skúsených chovateľov – MVDr. Františka Rosíka, teda „Dedovho“ syna, a Petra Krotkovského, u ktorého ma vždy iritovalo, že si nespravil rozhodcovské skúšky, pretože plemenu by to len prospelo... A nakoniec by som do kategórie buričov určite zaradil aj seba! Mám konkrétne predstavy a vnútorne som presvedčený, že celý chov musí prejsť kvantitatívnou a kvalitatívnou zmenou, že sa musia sprísniť kritériá posudzovania kvality chovných jedincov, pretože iba takéto rozhodnutia prispejú k rozvoju tohto krásneho a nezvyčajného plemena! Preto sa pre obnovenie niektorých vlastností a vonkajšieho vzhľadu plemena zaoberám myšlienkou opätovného zaradenia vlka do chovu, ale zdôrazňujem – v uzavretej, vybranej skupine chovateľov! Som si však vedomý aj toho, že to bude finančne veľmi náročné...

Nebolo by finančne prijateľnejšie založiť spermobanku neopakovateľných jedincov?

Ja teraz, ale ako súkromná osoba, iniciujem odoberanie a uloženie spermií vybraných psov – robím to pod odborným dohľadom a aktívne spolupracujem s brnianskou veterinárskou univerzitou. Je to náročné najmä na odbornú zručnosť pri odoberaní spermií a ich špeciálne uloženie v mraziacich boxoch. Ale nesmierne ma teší, že sa mi na tento projekt podarilo získať vhodných a obetavých partnerov aj medzi litovskými chovateľmi...

Vážim si naše priateľstvo Oskár, pretože si bez váhania prijal môj návrh recenzovať a krstiť moju knihu História vzniku plemena československý vlčiak, ktorá sa Ti, až na drobné výhrady páčila – a som Ti za to vďačný...

 

Spravil si pre plemeno československý vlčiak a jeho klub chovateľov kusisko práce, preto široká kynologická rodina na Teba nikdy nezabudne... odpočívaj v pokoji, Oskár!

Kam dál ...