Používáním těchto stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookies na vašem zařízení.

„Dědo“ Rosík zůstane již navždy kynologickou legendou!

Dívali jste se někdy do očí svému československému vlčákovi? Tak to zkuste a uvidíte odlesk práce Františka Rosíka. „Dědo“ Rosík, jak se mu říkalo, byl člověkem, který svůj život zasvětil právě tomuto plemeni, služební kynologii a také Pohraniční stráži...


„Dědo“ Rosík zůstane již navždy kynologickou legendou!
Mgr. Peter Nevolný 1.7.2020 5758x Legendy československé kynologie

František ROSÍK (*23. 11. 1927 – †1. 7. 2015)

Tohto roku si široká kynologická verejnosť pripomína piate výročie úmrtia zanieteného chovateľa a šľachtiteľa plemena československý vlčiak – majora v. v. Františka Rosíka. Celých 28 rokov pôsobil (v rokoch 1955 až 1979) vo funkcii staršieho dôstojníka – kynológa operačného oddelenia 11. brigády Pohraničnej stráže so sídlom v Bratislave a ktorého takmer všetci „psíčkari“ poznali ako „Deda“ Rosíka.

Narodil sa 23. 11. 1927 v moravskej obci Malenovice (okres Zlín) a „každým coulem byl Moravák“. Keď som ho prišiel navštíviť, takmer vždy vytiahol fľašu „Rosíkovice“, teda svojej vlastnej pálenky, aby si ma uctil kalištekom. Jeho manželka, ktorú už volal iba „Babička“, to však nemala rada, vždy sa potešila, keď som z dobrej vinotéky na našom sídlisku priniesol fľašu sudového kabernetu, pretože „Dedovi“ vo vyššom veku nespôsobovalo víno až také zdravotné problémy ako trúnok. Keďže „Babička“ kvôli silnej cukrovke stratila v roku 1995 zrak, „Dedo“ v úlohe domácej pani uvaril kávu a vytiahol zo svojho „pokladu“ niektorú škatuľu plnú rôznych dokumentov, novinových a časopiseckých výstrižkov a fotografií z raného obdobia chovu krížencov NO+vlk, i vtedajšieho rozvoja plemena československý vlčiak. Potom sme spoločne rozoberali vybranú tému. „Dedo“ mal rád oponentúru, pretože mu umožňovala predniesť a obhajovať všetky kroky a opatrenia, ktoré využil k stabilizácii tohto postupne sa formujúceho plemena.   

Pri životnom jubileu 85 rokov mu rodina kúpila stolný automatický prehliadač digitálnych fotografií, a tak keď prišla na rad škatuľa so služobnými, ale aj rodinnými fotografiami, navrhol som mu, že ich naskenujem a vložím do toho prehliadača, aby si mohol denne oživovať spomienky. Uvítal to nielen on, ale aj ja, pretože som získal obrázky zaznamenávajúce rôzne okamihy jeho služobného, ale aj súkromného života. Žiaľ, na mnohých obrázkoch si už mená osôb a psov nepamätal, ale keď sme pozerali fotografie z jeho štrnásťmesačného štúdia v Škole pohraničných vojsk v meste Alma-Ata v Kazachstane v rokoch 1954 – 1955 (vtedy to bola jedna z republík Zväzu sovietskych socialistických republík – v súčasnosti sa mesto volá Almaty), rozhovoril sa aj o tomto období svojho života.

Keď som sa ho spýtal, čo ho k štúdiu kynológie tak ďaleko od vlasti zavialo, usmial sa:

„Kynologie mně přitahovala od dětství, protože doma jsme neustále chovali lovecké psy, takže jsem bez váhání odjel studovat služební kynologii do Školy pohraničních vojsk v Alma-Atě, ač jsem do dvouměsíční jazykové přípravy neuměl ani slovo rusky. Společně se mnou tam byli vysláni další kynologové – například: Karel Hartl (*1924, plk. v. v., Ing., v rokoch 1955 – 1981 náčelník služobnej kynológie Hlavnej správy Pohraničnej stráže, v roku 1955 autor projektu medzidruhového kríženia karpatskej vlčice nemeckým ovčiakom – uskutočnenom v roku 1958, a autor viacerých odborných kynologických publikácií – pozn. autora), Karel Všolek (*1919 – †1989, mjr. v. v., významný český kynológ a funkcionár Pohraničnej stráže, ktorému v roku 1965 Der Verein für Deutsche Schäferhunde udelil „Zlatú medailu SV za zásluhy o chov a popularizáciu nemeckého ovčiaka“ – pozn. autora), Josef Ivan, Emil Čermák, Jaroslav Kuchař (*1927 – † 1986, mjr. v. v., významný český kynológ Pohraničnej stráže, ktorého preslávil vynikajúci služobný pes Brek – pozn. autora), Pavel Beroušek – a krom mně, jediný frekventant ze slovenské složky Pohraniční stráže Eduard Abík (pplk. v. v., JUDr., *1928 – †1982, ktorý v rokoch 1964 – 1981 pôsobil ako štvrtý náčelník samostatného oddelenia služobnej kynológie Výcvikového a chovateľského strediska Federálnej správy Verejnej bezpečnosti v bratislavskej Mlynskej doline – pozn. autora) a další, později uznávaní českoslovenští kynologové.

Rusky jsem se v přípravce naučil, co se jen dalo, protože jsem si předsevzal, že se chci o služební kynologii dovědět co nejvíc. Školu, kynologický a jezdecký výcvik jsem absolvoval s fenou německého ovčáka Darjou a přiděleným služebním koněm – jeho jméno si už nepamatuju. Naše studium se odvíjelo od vědeckých výzkumů a praktických zkušeností ruského fyziologa Ivana Petroviče Pavlova, na základě kterých měli sovětští kynologové podrobně zpracované programy výchovy a výcviku služebních psů určených pro jejich využití v ozbrojených složkách, co nám důkladně umožnilo pochopit dosud nezodpovězené otázky o vyšší nervové činnosti zvířat…“

Život v tejto časti Kazachstanu bol ťažký aj pre domorodcov navyknutých žiť v púšti, stepi a polopúšti, pretože vysoké horúčavy letných dní striedali nezvyčajne studené noci, a teplota v zimných mesiacoch bežne klesala pod -30 ºC. Frekventanti učilišťa však museli napriek týmto extrémom študovať a za každého počasia aktívne cvičiť s pridelenými služobnými psami a koňmi, šerm so šabľou, sebaobranu, streleckú prípravu a prežitie vo voľnej prírode. Hoci nerád, ale predsa mi porozprával, ako sa raz všetci frekventanti učilišťa museli bez výnimky zúčastniť ako jazdná polícia na potlačení rozsiahlych demonštrácií miestnych Kazachov proti vládou nariadenej kolektivizácii poľnohospodárstva, teda bavlníkových a tabakových plantáží, chovu oviec, kôz, koní a tiav (velbloudů), ktoré uzákonila sovietska moc.

Na druhej strane veľmi rád spomínal na dobrodružné výpravy v povodí rieky Koskolenka, spojené s nácvikom prežitia vo voľnej prírode, pri ktorých ich sprevádzali aj miestni poľovníci, ktorí lovili zver pomocou berkutov, čiže obrovských, vycvičených orlov. Spomínal aj na úspešné rybačky v tejto rieke, ale najmä na dobrosrdečnosť a zaujímavú kultúru tamojších obyvateľov (najmä šitie krásne zdobených odevov a kožuchov, na spevy, tance a miestne jazdecké bojové hry). „Babička“ už fotky vidieť nemohla, ale rada sa zapájala do všetkých spomienok na ich spoločný život, ale aj na „kazachstanské obdobie“, pretože keď tam „Dedo“ Rosík odišiel, zostala po celý čas sama s malou dcérou Aničkou a synom Františkom.

„Když jsem se v roce pětapadesát vrátil z Kazachstánu, jmenovali mně do funkce staršího důstojníka – referenta kynologické brigády a hned v tom roce jsme spolu s Petrem Kubaškou (*1921 – †1975, npráp., veliteľ chovateľskej stanice 11. brigády Pohraničnej stráže v rokoch 1960 – 1970; aktívne riadil chov NO, experimentálne chovy ďalších pracovných plemien a chov krížencov vlk+NO – pozn. autora), založili ve vojenském skladišti v rozsáhlém areálu bývalého Pálfiho zámečku v Malackách první neoficiální chovatelskou stanici služebních psů. Když se nám začalo v chovu dařit, oficiální chovatelskou stanici s chráněným názvem „z Pohraniční stráže“ jsme založili do jednoho roku ve Sportovním jezdeckém areálu v Šamoríně, kterou jsme v šedesátém roce přestěhovali do areálu výcvikového praporu v Malackách.

Petr Kubaška byl velice čestný a pracovitý člověk – nade vše měl rád svou rodinu – manželku a děti – a potom psy – všechno ostatní bylo pro něj druhořadé. Byl nejen zanícený kynolog a chovatel, ale i zručný řemeslník. Neustále měl po ruce ševcovské nářadí a nitě, a velice precizně spravoval poškozené ochranné rukávy a kabáty používané při výcviku obrany, dokonce i na pohraničních rotách, které jsme společně navštěvovali (Peter Kubaška bol pôvodným povolaním obuvník, vyučený u firmy Baťa – pozn. autora).

Pamatuju na ten den, když se mi v létě roku osmapadesát výrazně změnil život. Do naší šamorínské chovatelské stanice přijel Karel Hartl a v náručí přinesl chlupaté klubíčko sedmitýdenní fenečky po vlčici Britě a německém ovčáku Cézarovi z Březového háje, narozené v chovatelské stanici z Pohraniční stráže v Libějovicích. Životaschopné štěně, už na pohled jiné, než na jaké jsme byli do té doby zvyklí, mě a Petra Kubašku okouzlilo natolik, že jsme po jejich prvních potomcích byli ochotni obětovat všechno – svá jména uznávaných kynologických odborníků, svá postavení i majetek, jenom abychom mohli v načatém díle pokračovat a dovést ho k úspěšnému konci.

Materiálně-technické oddělení 11. brigády dokonce koupilo pro chovatelskou stanici
v Šamoríně kozy a slepice, aby měl Petr pro štěňata kvalitní mléko a vejce. První vrh kříženců po feně BERTA z PS F1 jsme odchovali už v roce 1960. Bertiny potomci
s německým ovčákem HASO zo Šamorína, pojmenováni na písmeno „O“, se narodili 20. února 1960 – OLD, ONYX, ODIN, OLA a OSA z PS F2, kteří byli ve fyzickém věku 19 měsíců převezeni do Libějovic, protože bez tohoto přeložení by další chov kříženců v Česku nebyl možný – všichni dosavadní mezidruhoví kříženci tam zanikli bez potomstva. Pes ONYX z PS F2 a fena OLA z PS F2 v Libějovicích sice také zanikli bez potomstva, ale OLD z PS F2 a ODIN z PS F2 přispěli k rozšíření chovu i mezi prvními českými civilními chovateli. Fenu OSA z PS F2 jsme si po vrhu v Libějovicích v roce dvaašedesát vyžádali zpět na Slovensko, protože jsme tady také potřebovali odchovat její potomky vhodné pro další šlechtění.

Zarputilost a přesvědčení o správnosti naší cesty nám pomohly ke konci šedesátých a sedmdesátých let překonat všechny nesnáze a pokusy o likvidaci kříženců i na Slovensku. Výrazně nám k tomu pomohlo jejich zařazení do služby při ochraně státních hranic. Jenom proto se nám dařilo zachovávat a rozvíjet další chov, ve kterém jsme přešli od metody přílivu vlčí krve do německého ovčáka k cílevědomému tvoření nového plemene, zejména když se nám v roce devětašedesát podařilo odchovat po Tire a Sitovi první vrh kříženců F2+F4, kterým se tehdy lidově říkalo „čévéčko, čili český vlčák“. K záměru šlechtit toto nové plemeno dál se nám podařilo získat na svoji stranu i civilní chovatele. Protože bez široké chovatelské základny jsme to nebyli schopni dělat…“

Takmer nekonečné boli naše debaty aj o ďalších plemenách psov, o ich chove, výcviku a využití v prospech ľudstva. Najčastejšie sme diskutovali o mojich námietkach pri používaní krížencov a československých vlčiakov v službách Pohraničnej stráže, pretože psovodi základnej vojenskej služby sa takmer pravidelne striedali asi v pätnásťmesačných intervaloch, čo tieto svorkovo založené zvieratá, akceptujúce jediného zvrchovaného „vodcu“ neznášali a neboli schopné iného psovoda rešpektovať, a adekvátne, teda kvalitne slúžiť. „Dedo“ túto moju námietku uznal, ale zdôraznil, že krížence a československé vlčiaky boli na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia postupne stiahnuté z výkonu služby (najmä v českej zložke Pohraničnej stráže bolo celkovo utratených približne dvetisíc jedincov), pretože „sen“ plk. v. v. Ing. Karla Hartla o občerstvení krvi nemeckých ovčiakov vlčou krvou, čo malo prispieť k skvalitneniu výkonu služby aj za veľmi nepriaznivých klimatických podmienok, sa nenaplnil. Civilní chovatelia a šľachtitelia našťastie začali klásť dôraz na využitie tohto plemena ako pracovných, sprievodných a športových psov, čo sa zdôraznilo a zakotvilo aj v jeho medzinárodne uznanom a akceptovanom štandarde.

„Dedo“ Rosík vždy považoval plemeno československý vlčiak za veľvyslanca dobrej vôle pre ľudstvo, pretože plemeno symbolizuje a spája na prvý pohľad nezlučiteľné elementy!

Faktografické životopisné údaje:

– pôvodným povolaním bol odborný predavač železiarskeho tovaru vo firme J. Chrastinu v Malenoviciach a vo firme V. J. Rotta v Prahe – dosiahol stredné všeobecné vzdelanie;

– 12. 5. 1951 sa oženil s Annou Kadnárovou, narodenou v roku 1933;

– v roku 1953 sa narodila ich dcéra Anna, 1954 syn František, 1957 dcéra Dagmar a 1959 syn Pavel;

– 19. 11. 2013 Františkovi Rosíkovi zomrela manželka Anna – „Babička“;

–  1. 7. 2015 František Rosík zomrel, hoci mal v pláne dožiť sa „devadesátky“ a vydania knižky „História vzniku plemena československý vlčiak“, ktorej koncepciu sme pripravovali spoločne.

Služobný postup a zaradenie

– základná vojenská služba od 1. 10. 1949 do 3. 4. 1950 vo Výcvikovom stredisku SNB v Humennom;

– od 4. 4. 1950 slúžil ako výkonný orgán Pohraničnej stráže v bratislavskej Karlovej Vsi;

– 1951 povýšený do hodnosti rotný;

– od 1. 6. 1952 povýšený do hodnosti staršina;

– v  od 1. 12. 1952 povýšený do hodnosti podporučík;

– od 29. 1. 1954 do 31. 3. 1955 spolu s ďalšími pätnástimi československými dôstojníkmi PS študoval 14 mesiacov služobnú kynológiu v Škole pohraničných vojsk v meste Alma-Ata v Kazachstane;

– od 1. 8. 1954 povýšený do hodnosti poručík;

– v rokoch 1955 – 1962 zaradený ako starší dôstojník – referent služobnej kynológie na 11. brigáde PS v Bratislave, v roku 1955 založil v areáli Pálfiho kaštieľa v Malackách neoficiálnu chovateľskú stanicu;

–  od 1. 8. 1956 povýšený do hodnosti nadporučík, v tomto roku založil v Jazdeckom areáli v Šamoríne oficiálnu chovateľskú stanicu s celoštátne a medzinárodne chráneným názvom „z Pohraničnej stráže“;

– od 1. 8. 1960 povýšený do hodnosti kapitán;

– 20. 2. 1960 boli na Slovensku odchované prvé krížence generácie F2 – vrh nazvaný na písmeno „O“ bol zakladateľom prvej samostatnej českej a slovenskej vetvy krížencov nesúcich krv karpatskej vlčice BRITY;

– v roku 1964 založil tradíciu každoročných súťaží psovodov PS vo výkone;

–  v rokoch 1962 – 1966 pôsobil ako starší referent služobnej kynológie operačného oddelenia 11. brigády PS-MV v Bratislave;

– od 1. 10. 1964 povýšený do hodnosti major, chovateľská stanica 11. brigády PS bola presťahovaná zo Šamorína do Malaciek;

– 1974 – chovateľská stanica 11. brigády PS bola presťahovaná z Malaciek do Moravského Svätého Jána; vlk ŠARIK ze ZOO Hluboká nad Vltavou vytvoril samostatnú vetvu krížencov a jedincov uznaných ako plemeno československý vlčiak;

  • František Rosík bol 31. 10. 1979 – po 28 rokoch služby uvoľnený zo služobného pomeru do dôchodku.
„Dědo“ Rosík zůstane již navždy kynologickou legendou!

František Rosík svoju manželku Aničku volal od narodenia prvého vnúčaťa iba „Babička“. Napriek tomu, že prekonal tri infarkty a jeho „Babička“ v dôsledku ochorenia na cukrovku stratila v roku 1995 zrak, staral sa svedomito nielen o manželku a domácnosť, o svoju chovateľskú stanicu s chráneným názvom „z Rosíkova“, ale aj o úspešný chod Klubu chovateľov československého vlčiaka.

Vo svojej súkromnej chovateľskej stanici „z Rosíkova“ odchoval „Dedo“ Rosík 35 vrhov plemena československý vlčiak (v staršom veku aj za aktívnej pomoci chovateľa ČSV Petra Krotkovského), z ktorých väčšina jedincov sformovala a stabilizovala plemeno nielen v bývalom Československu, ale aj v širokom európskom priestore. 

Keď ho „Babička“ 19. 11. 2013 navždy opustila, veľmi ho to zlomilo, cítil sa osamelý a zbytočný. Napriek tomu sa mi zdôveril: „Mám v plánu dožít se devadesátky!“ – žiaľ, tento plán mu na rozdiel od iných nevyšiel...

Kynologické zásluhy

Mjr. František Rosík v rámci bratislavskej brigády Pohraničnej stráže riadil chov a výcvik služobných psov plemena nemecký ovčiak a experimentálne kríženie ďalších pracovných a služobných plemien pre potreby Pohraničnej stráže. V roku 1955 spolu so staršinom Petrom Kubaškom založil prvú neoficiálnu chovateľskú stanicu služobných psov PS v areáli Pálfiho kaštieľa v Malackách. Prvú oficiálnu chovateľskú stanicu PS spoločne založili v Športovom jazdeckom areáli v Šamoríne (okr. Dunajská Streda) v roku 1956 pod chráneným názvom „z Pohraničnej stráže“, ktorá bola v roku 1964 presťahovaná do areálu Záložného a výcvikového práporu PS v Malackách, a napokon v roku 1974 do areálu na Dlhých Lúkach pri Moravskom Sv. Jáne (túto chovateľskú stanicu od roku 1993 prevádzkuje Policajný zbor SR a odchováva šteňatá pod medzinárodne chráneným názvom Polícia – Slovakia – pozn. autora). Pre skvalitnenie výkonu služby založil v roku 1964 každoročne sa opakujúce súťaže psovodov a služobných psov Pohraničnej stráže. Metodicky a odborne riadil chov a výcvik služobných psov plemena nemecký ovčiak, experimentálne kríženie ďalších pracovných a služobných plemien a vlčích krížencov pre potreby PS, medzidruhové kríženie karpatského vlka so sučkou nemeckého ovčiaka, podieľal sa na vypracovaní štandardu novovznikajúceho plemena československý vlčiak a jeho národnom a medzinárodnom uznaní. Čiže pôvodný projekt medzidruhového kríženia, resp. občerstvenia nemeckého ovčiaka vlčou krvou, zmenil na svoje celoživotné poslanie – vytvorenie samostatného plemena. Tak sa stal spolutvorcom, šľachtiteľom a chovateľom štvrtého slovenského národného plemena československý vlčiak, ktoré Medzinárodná kynologická federácia FCI uznala ako samostatné plemeno 3. 9. 1999 – Štandard FCI č. 332.

Publikačná činnosť

„Dedo“ František Rosík písal odborné články a prednášky o histórii, chove a posudzovaní exteriéru plemena československý vlčiak pre spravodaje Klubu chovateľov ČSV SR a poskytol viacero rozhovorov pre tlačené a elektronické médiá.

Mimoriadne kynologické ocenenia

František Rosík sa ako šľachtiteľ plemena československý vlčiak dočkal medzinárodného uznania a ocenenia svojej práce aj na Svetovej výstave všetkých plemien Bratislava 2009.

Akadémia Policajného zboru v Bratislave usporiadala v dňoch 10. až 13. apríla 2012 špecializovanú kynologickú konferenciu „Mantrailing v systéme operatívno-pátracej činnosti Policajného zboru“, na ktorej bolo mjr. v. v. Františkovi Rosíkovi a civilnému kynológovi Mariánovi Fašungovi za celoživotné zásluhy o rozvoj slovenskej služobnej kynológie udelené čestné členstvo v Sieni slávy slovenskej služobnej kynológie (Marián Fašung bol významný civilný kynológ – Majster Slovenska 1971, vicemajster Slovenska 1973 v športovo-brannej kynológii Zväzarmu, ktorá sa cvičila podľa metodiky a na úrovni služobnej/policajnej kynológie – pozn. autora).

Historické uznanie

V roku 2013 sa František Rosík dožil aj historického uznania – jeho výrazný podiel na vzniku, šľachtení a chove štvrtého slovenského národného plemena československý vlčiak opísal autor tohto jeho osobnostného profilu v publikácii Ing. Jozefa Jursu, Mgr. Bc. Juraja Štaudingera a kol. „Slovenská kynológia, história a súčasnosť“, ktorú v tom roku vydala Slovenská kynologická jednota pri príležitosti 20. výročia svojho založenia. Kniha bola predstavená verejnosti na slávnostnom zasadnutí SKJ 10. 11. 2013 pri oslave tohto výročia.

Na tomto slávnostnom zhromaždení SKJ ocenila zaslúžilých chovateľov, cvičiteľov psov a kynologických reprezentantov SR, ktorí sa významnou mierou zaslúžili o rozvoj slovenskej športovej, brannej a poľovníckej kynológie.

Za celoživotné dielo a zásluhy pri vzniku štvrtého slovenského národného plemena československý vlčiak udelila Zlatú medailu SKJ aj plk. v. v. Ing. Karlovi Hartlovi a mjr. v. v. Františkovi Rosíkovi. František Rosík prevzal Zlatú medailu SKJ z rúk prezidenta SKJ Ing. Jozefa Jursu, prezidenta Zväzu športovej kynológie Slovenskej republiky (ZŠK SR) Mgr. Bc. Juraja Štaudingera a prezidenta Únie kynologických klubov Slovenskej republiky (ÚKK SR) Jozefa Šustera osobne – Ing. Karel Hartl sa z vážnych zdravotných dôvodov za neprítomnosť ospravedlnil.

Ako významná osobnosť československej služobnej kynológie bol mjr. v. v. František Rosík v roku 2014 zaradený aj do publikácie troch československých spoluautorov: plk. v. v. Ing. Bc. Jiřího Rulca, PhD., plk. Mgr. Bc. Juraja Štaudingera a Mgr. Petra Nevolného „Dějiny československé služební kynologie“.

Kniha je zatiaľ najobsiahlejším dielom mapujúcim vývoj kynológie so zameraním na služobnú kynológiu ozbrojených zložiek pôsobiacich na historickom území Československa od najstarších získaných písomných, obrazových dokumentov a záznamov z roku 1240 až do konca roka 2013, vrátane poľovníckej a športovej kynológie.

Na 2. medzinárodnom  stretnutí psovodov veteránov v areáli Ranča Nový dvor z Polytanu SK v Malom Lapáši (okres Nitra), spojenom s historickými a súčasnými ukážkami klasickej kynológie, výstavou historických policajných vozidiel, uniforiem, vyznamenaní, ale najmä krstom knihy „Dějiny československé služební kynologie“ sa zúčastnilo približne 600 pozvaných kynológov, návštevníkov a ďalších hostí, medzi ktorými vynikali významné kynologické osobnosti a „krstní rodičia“ uvedenej knihy: mjr. v. v. František Rosík, prezident Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ) Ing. Jozef Jursa, riaditeľ odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru (OKH PPZ) plk. Mgr. Branislav Diďák, riaditeľ Slovenskej policajno-historickej spoločnosti (SPHS) Mgr. Jerguš Sivoš, PhD., emeritný riaditeľ odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru (OKH PPZ) plk. v. v. RNDr. Vladimír Ďurišin, a ako čestný hosť František Križan ml., syn vrchného stržm. Františka Križana – významného chovateľa a cvičiteľa služobných psov Verejnej bezpečnosti ZNB, tiež zaradeného do obsahu tejto publikácie.

S osobnosťou československej kynológie, chovateľom a šľachtiteľom plemena československý vlčiak „Dedom“ Františkom Rosíkom sme sa navždy rozlúčili 7. júla 2015 v bratislavskom krematóriu – česť jeho pamiatke!

Foto: archiv Mgr. Peter Nevolný, mjr. František Rosík

Kam dál ...